Veľká premena

Tento príbeh som sa rozhodol napísať ako hec zo strany jedného čitateľa minulého príbehu a ako výzvu sám pre seba, keďže takýto druh som ešte písať neskúšal. Túto časť som napísal za pol hodinu ale pokračovať budem, len ak bude väčší záujem. Svoj záujem mi prejavte mailom na flash.f@azet.sk

Začiatok tohto príbehu sa odohral v jeden májový teplý večer. S priateľkou som už chodil druhý rok a všetko bolo perfektné. Bol to môj najdlhší a súčasne aj najdokonalejší vzťah bez väčších problémov. V mnohom sme boli rovnaký a dopĺňali sme sa. V ten večer sme sa prechádzali cez park okolo desiatej večer takže už bola tma, v parku nikoho, držal som ju okolo pása a potichu sme sa rozprávali. Z ničoho nič som však pocítil niečo ako štipnutie do pleca, hlava sa mi rýchlo začala točiť a padol som na zem. Videl som nejakého muža ako sa rozráva s niekým, koho som nevidel a ucítil, ako ma dvíhajú. Hneď potom som zaspal.
Akoby však hneď na to, som sa začal prebúdzať. Otváral som pomaly oči a snažil sa zaostriť zrak. Hlava ma strašne bolela a mal som pocit, akoby mi v nej niekto kričal. Ucítil som, že mám ruky i nohy pripútané k niečomu, na čom som ležal a cez čelo som mal remeň, ktorý mi nedovolil ju dvihnúť. Pozeral som sa do stropu a čakal, kým niečo nezapočujem. Keď som započul kroky, snažil som sa volať o pomoc, no ako keby som nevedel ovládať svoj jazyk a ani zvyšok úst. Bol to podobný pocit ako u zubára po injekcii na umrtvenie zuba.
Počul som, ako ku mne niekto kráča, až som uvidel nad sebou nejakého muža. Zasvietil mi baterkou do očí a ktovie čo mu urobilo radosť, pretože sa hneď usmial.
´´Výborne. Si prvý subjekt, ktorý to prežil.´´ Povedal, na čo som ucítil slabé pichnutie do prsta na pravej ruke. ´´Nervové zakončenia sú v poriadku..výborne´´. Slabo som cítil, ako mi uvoľnil ruku. ´´Nadvihni pravú ruku´´ Prikázal mi. Chcel som ho tou rukou chytiť a niečo mu spraviť, no cítil som, ako sa mi zdvihla iba o pár centimetrov a akoby som nemal viac síl ju ďalej dvíhať. ´´Sila sa do svalov vráti dúfajme postupne.´´ Znova som ucítil, ako mi priviazal ruku, pichol mi nejakú injekciu, na čo som hneď zaspal. Neviem koľko som spal, ale keď som sa zobudil, hlava ma síce stále bolela, no dokázal som už celkom zrozumiteľne rozprávať. Začal som kričať o pomoc, no hlas, ktorý zo mňa vychádzal som nespoznával. Pomyslel som si, že to bude tou bolesťou hlavy alebo ozvenou a tak som kričal ďalej, až pokiaľ doktor nepribehol. Znova mi zasvietil do očí a znova odviazal ruku, no tento krát som ju už dokázal dvihnúť a chytil som ho pod krkom. Nevidel som na svoju ruku poriadne, no zdala sa mi akási iná ako predtým. Silu som v nej stále nemal, takže mi ju doktor celkom ľahko dostal nazad na kreslo a pripútal k nemu.
´´Som doktor, nemusíš sa báť. Opýtam sa ťa na pár otázok a potom ťa pustím´´ Povedal mi a ja som si povedal, že to skúsim a možno ma pustí. Začal sa ma vypytovať čo ma bolí, ako sa cítim, ako sa volám, kedy som sa narodil a podobné fakty z môjho života. Čudoval som sa, že na mnohé jednoduché otázky mi trvalo dlhšie spomenúť si na správnu odpoveď. Keď mi povedal po jednej z otázok, že bola posledná, spomenul som si na priateľku a opýtal sa ho, kde je.
´´Je oveľa bližšie ako si myslíš.´´ Odpovedal mi s miernym smiechom. ´´Budem stručný. Roky som sa zaoberal prenosom informácií z jedného človeka na iného a postupne sami podarilo vyvinúť prístroj, ktorý prenesie spomienky jednej osoby na druhú osobu a súčasne zmaže spomienky tej druhej osoby. Máš bolesti hlavy a máš ťažkosti rozpamätať sa na základné informácií z tvojho života. Je len otázkou času, kedy úplne zabudneš kým si bol a staneš sa niekým novým.´´ Keď videl môj nechápavý výraz tvare, len povedal- ´´Ukážem ti to´´. Prešiel k zadnej časti kresla, stlačil nejaké tlačidlo a kreslo sa pomaly začalo dvíhať nahor. Onedlho som uvidel, že je predo mnou zrkadlo, no to čo som v ňom videl, ma vydesilo dosť na to, aby som stratil reč. Srdce som mal až niekde v krku a takmer som nedýchal. V zrkadle som uvidel svoju priateľku, no bol som to ja. Nerozumel som, ako je to možné, presviedčal sa, že sa pozerám na obrazovku nejakého televízora. Doktor mi odviazal ruku a presne to čo robil som videl aj v zrkadle. Bola to pravda. Dvihol som ruku a videl som, ako ju dvíha aj môj odraz. Dotkol som sa tváre svojej priateľky, no bola to moja tvár. Pocity aké som zažíval, by som dovtedy asi popísať nevedel, no dosť sa približovali k bezmocnosti a hnevu.