1. Kapitola
Keď po mňa prišiel strýko Blake na letisko nezmohla som sa na nič iné, len na dlhé objatie. Dávno som ho už nevidela, ale skype a internetové konverzácie nás spájali aj v tých chvíľach keď sme sa nemohli stretnúť. Jeho robustná postava ma schovala v jeho náruči a ja som sa po toľkých zlých dňoch konečne cítila lepšie. Strýko mal vždy takú tú hranatú tvár plnú pochopenia. Jeho smaragdovo zelené oči po mne pokukovali, keď sme už sedeli v aute. Chcel vedieť, či som v poriadku a rada by som povedala, že tomu tak je, ale zatiaľ nie... nebolo tomu tak. Cesta z letiska netrvala až tak dlho a už aj sme zastavovali pred ich bielym domom. Mal taký ten kovbojský nádych. V mysli som dúfala, že ak rodičia nájdu nejaký dom, bude dostatočne blízko ku strýkovi a tete. Už v tejto chvíli som si uvedomovala, že môj otec je génius, pretože nič lepšie ako niekoľko dní so strýkom v týchto chvíľach neexistovalo.
Z domu sa vyrútila malá Charlotte, teda omyl, kedysi malá charlotte. Teraz už mala trinásť, vlasy jej nezdobili vrkôčiky, ale krásny hnedý melír a zo strojčeku na zuboch už asi tiež vyrástla. Jej dlhé, mierne kučeravé vlasy vlnil vietor, ako rýchlo utekala za mnou. Nebola pravdaže až tak vysoká ako ja, ale aj tak nevídaná zmena od naposledy ako som ju videla. Svoje útle ruky obtočila okolo môjho tela a dlho ma objala. Ich som jednoducho teraz potrebovala, ich optimizmus a silu.
„Ach Melanie! Ty si mi už tak chýbala!“ zapišťala mi pri uchu, ale mne to vôbec nevadilo. Práve naopak.
„Char, aj ty mne a strašne moc!“
Z objímania ma vytrhlo až hlučné zaštekanie. Z Molly, čo bolo kedysi malé šteňa vlkodava sa stala veľká „bluda“ ktorá mierila priamo ku nám. Dokonca som dostala aj trochu strach ale tesne pred nami zastavila, posadila sa na zem a čakala na pohladenie. Z dverí sa nakoniec vyrútila aj Natasha a Alek. Blakeova manželka Natasha mala útlu malú postavu, až som sa čudovala ako mohla Charlotte tak narásť. No na druhej strane Alek potvrdzoval Blakeove gény, keďže bol ešte minimálne o hlavu vyšší ako ja. Nevidela som ich už viac ako dva roky a všetci sa tak strašne zmenili. Z Aleka už bol mladý muž, práve končil strednú a pripravoval sa na výšku. Bola to rodina špinavo-blond vlasých usmievavých ľudí, ktorí mi v týchto chvíľach boli najväčšou oporou. Natasha ma taktiež pevne objala a Alek ma dokonca jemne vyzdvihol do výšky.
„Ani neviem ako vám mám poďakovať, že si ma tu nejakú dobu necháte.“
„Ale prosím ťa Mel, si rodina, najbližšia rodina,“ zahlaholila Natasha a v očiach som jej uvidela pár sĺz. Jasné, že aj oni o tom všetkom vedeli, ale aj tak sa držali celkom statočne.
„Poďte mi povedať, čo máte nové. Všetci ste sa tak zmenili.“ Bola som zvedavá na všetko, čo som zameškala a hlavné bolo zamestnať si hlavu, aby som na minulosť už nikdy nemusela pomyslieť. Posadali sme si za okrúhli stôl v ich kuchyni a jeden po druhom spustili. Hovorili mi o práci, škole, o Molly, o dovolenkách a situáciách, ktoré na nich zažili. A ja som ich len vďačne počúvala. Bolo to až neskutočné, ako dobre sa zatiaľ môj „nový“ život začínal. Keď sme sa naobedovali vyprávania stále pokračovali až do neskorého večera. Dokonca aj Molly s nami vo vnútri povečerala. Hladkanie jej srsti ma upokojovalo a ja som sa cítila tak dobre, ako už dávno nie. Mala som sem prísť už skôr a nečakať na ten súd... Nakoniec som sa okolo desiatej večer ospravedlnila a s tichým „Dobrú“, som sa pobrala do hosťovskej izby. Vzala som si len tri tašky vecí, ktoré boli najnutnejšie, takže nejaké dlhé vybaľovanie ma nečakalo. Pred tým než som šla spať som si ešte na chvíľu zapla televízor. Bola tam práve nejaká romantická komédia a mňa to nechcene priviedlo na myšlienky, ktorým som sa celý deň vyhýbala. Hruď mi sťažka zovrelo, ako keby som sa už nikdy nesmela nadýchnuť. Chvíľu som si myslela, že je to len pocit, ale potom som si uvedomila, že sa naozaj nemôžem nadýchnuť a spanikárila som. Vzlykavými nádychmi s chrčaním som sa doplazila ku dverám, ktoré som sťažka otvorila a začala búchať do podlahy. Až keď som počula, že niekto beží po schodoch som si ľahla a pokúšala sa nadýchnuť. Musela som sa nejako ukludniť, ale ono to nešlo. Cítila som, ako mi trhalo hrudníkom, ale tie šklbavé nádychy mi vôbec nepomáhali.
„Natasha zavolaj pomoc!“ vykríkol strýko Blake niekde blízko pri mne. Pravú ruku som ku nemu natiahla a on ma za ňu chytil.
„Neboj Mel, to bude v poriadku.“ To boli posledné slová, ktoré si pamätám.
Zobudila som sa v tichej bielej miestnosti a už skôr, ako som otvorila oči, som vedela kde sa asi nachádzam.
„Melanie?“ spýtal sa ma povedomý Alekov hlas.
„Hm,“ hlesla som omámene a upriamila svoju pozornosť na jeho ustarostenú tvár.
„Zobudila sa,“ hlesol niekam za seba a už aj v miestnosti stála Natasha, Blake a Charlotte.
„Čo sa mi to stalo? Nemohla som dýchať, prečo?“ vykoktala som zo seba. Neviem, či som bola pod vplyvom liekov, alebo to bolo z únavy, ale jazyk sa mi tak neskutočne plietol, až som mala pocit, že každú chvíľu si do neho zahryznem.
„Mala si astmatický záchvat zlatko, preto sa ti zle dýchalo,“ povedala so súcitom Natasha a natiahla ruku, aby ma mohla pohladiť po čele.
„Ale ja nemám astmu,“ pobúrene a vystrašene som odpovedala.
„Doktori hovorili, že náporom stresových situácií, dokáže obyčajná alergia prerásť až do astmy. A podľa ich tvrdenia je tomu tak aj v tvojom prípade.“
„Takže mám len tak z ničoho nič astmu?“ spytovala som sa pochybne. Ako to je možné? Však som vždy bola zdravá a alergia sa vzťahovala len na pár dní v lete, kedy bola čerstvo pokosená tráva, nič iné.
„Mel, poslednou dobou si toho prežila až príliš veľa a takto sa to pravdepodobne odzrkadlilo.“
„A čo to pre mňa presnejšie znamená?“ Nebola som si ani istá, či to chcem vedieť, keďže nikto z nich nezmenil svoj ustarostený pohľad, skôr sa zhoršil na zničujúci. Asi to bude naozaj niečo zlé.
„Dostaneš predpísané inhalátory už sme ti boli niekoľko vyzdvihnúť pre prípad. Vždy budeš musieť mať pri sebe minimálne dva. A na začiatok, aby sa záchvat neopakoval, ti dajú doktori protistresové tabletky. Budeš síce z nich trochu unavená a dezorientovaná, ale nebudeš toľko na to všetko myslieť. Neboj sa, my sa o teba postaráme, urobíme pre teba čokoľvek.“ A ja som vedela, že keď tieto slová povie strýko, tak ich aj dodrží. Bola som tak strašne unavená, že som sa len pár sekúnd dívala do stropu a rozmýšľala nad tým čo mi Blake povedal, ale zrazu som zatvorila oči a spokojne zaspala. Nakoniec možno tie tabletky nebudú až taká zlá vec.
Keď som sa zobudila bol už večer, ale mala som pocit že druhého dňa a ležala som už u strýka v hosťovskej izbe. Žeby som prespala to, ako ma sem priviezli. Tiché zaklopanie ma vyrušilo z premýšľania. Bola to Charlotte.
„Melanie, môžem?“ spytovala sa potichu. Pomaly podišla ku mojej posteli a posadila sa.
„Som totálne sfetovaná,“ šepla som smerom ku nej a mierne sa usmiala. Bolo mi tak sakra dobre, ako už dávno nie. Všetko bolo také jednoduché a bezproblémové, až sa mi z toho chcelo zasmiať sa. Char sa ticho zachichotala.
„Tie lieky mi niekedy musíš požičať, sfetujeme sa niekedy spolu,“ zazubila sa a na tom som sa už aj ja musela zasmiať.
„Kde sú všetci?“ spýtala som sa jej.
„Otec skypeuje s tvojimi rodičmi a už asi tisíci ráz mu vysvetľuje situáciu s tvojou astmou, mamka mu pri tom pomáha a Alek šiel na prechádzku s Molly.“
„Keď budem schopná, pôjdem aj ja. Molly je tak veľká a čierna a...“ Vtedy mi došlo aké hlúposti rozprávam a s tichým „Prepáč, to tie lieky“ som sa ticho zachichotala. Charlotte sa na to totálne rozosmiala a ja nakoniec s ňou, až sme za nami nalákali Blakea a Natashu. Dokonca Blake išiel aj z notebookom a zapnutým skypeom, kde na nás totálne čumeli rodičia. Tak, pohľad na mňa a Charlotte musel byť na nezaplatenie.
„No vidíš Tom, nakoniec jej nie je až tak zle u nás,“ zazubil sa Blake, keď to odkazoval môjmu otcovi, ktorý aj s mamkou len ticho čumeli na mňa a Charlotte. Nakoniec mi dali notebook do postele a ja som sa mohla s rodičmi sama porozprávať. Väčšinu vecí, čo som rozoberala boli aj tak hlúposti, ale aspoň rodičia nevyzerali tak vystrašene, keď som s nimi dohovorila, pretože počas rozhovoru som sa asi 4 krát len tak zachichotala, čo rozosmialo aj ich samotných. Nakoniec mi popriali dobrú noc a ja som potichu vypla notebook. Nakoniec to naozaj nebolo až také zlé, ale skôr som sa obávala chvíle, kedy prestanú lieky zaberať a ja sa vrátim do reality. Ale kým som bola vo svete „Som lietajúci jednorožec“, nechcela som sa ničím iným zaoberať. Spokojne som zaspala a až ráno som si uvedomila, že už niekoľko dní sa mi o ňom nesnívalo. Bolo to ako oslobodenie. Dovolenka, z ktorej sa nikdy nechcete vrátiť.
Na druhý deň ráno už toľko nezaberali lieky, ale aj tak som ešte bola celkom v dobrej nálade. Charlotte mi vpálila so smiechom do izby a za ňou nasledovala aj mohutná Molly. Keď obidve vyskočili na moju posteľ mala som pocit, že ešte stále snívam, ale Mollyine sliny na ruke ma presvedčili, že je to celkom pokojná realita.
„Dobré ráno slniečko! Dnes máme pred sebou dlhý deň plný zábavy! Pôjdeme pri jazero a do parku a do kina a kamkoľvek budeš chcieť, ukážem ti celé mesto!“ švitorila ako taký vtáčik a ja som nestačila ani vnímať, čo všetko chce dnes stihnúť.
„Vstávaj princezná, dnes nás čaká deň plný zábavy,“ zahlaholil Alek, keď vošiel tiež do izby. Ako vidím, tu sa asi nikdy nebudem nudiť. Natashine raňajky boli brilantné, nie že by mamka robila zlé, ale Natasha ich urobila špeciálne pre mňa, o to viac mi chutili. Blake musel ísť do práce, aj keď bola nedeľa, nastali tam nejaké problémy. Blake pracoval ako IT poradca v jednej veľkej spoločnosti. Takže keď bolo treba musel vyštartovať do práce aj o polnoci. V izbe som si obliekla čierne priliehavé rifle a biele tielko. Budem taká neutrálna, zatiaľ. Síce sa mi ešte trochu točila hlava, ale celkom som sa už aj začala tešiť na ten takzvaný „výlet“. Do malej čiernej kabelky som si zbalila dva inhalátory, tabletky a malú fľašku s čistou vodou. Keď som zišla dole po schodoch Alek a Charlotte už boli nachystaní. Natasha ostala doma, ako sama povedala, aspoň si pokojne poupratuje.
Čím dlhšie som bola v Trentone, tým viac a viac ma uchvacovalo ako rýchlo som si zvykla na nový život v novom meste. A to som ešte nebola ani v škole, ale vôbec ma to nezaujímalo. Hlavné bolo myslieť na prítomnosť a na tých skvelých ľudí, ktorí mi zmenia život len a len k lepšiemu. Alek sa mierne na mňa zazubil a keď naštartoval motor jemne mi poskočilo srdce, bol to aj môj nový štart. Do zeme optimizmu a liečenia sa. Bola som zvedavá, čo mi ešte toto nové miesto prinesie, ale jedným som si bola istá, už sa nevzdám.
PeopleSTAR (1 hodnocení)