Dotyky - 2. kapitola

2. kapitola – Nový začiatok
Deň pri jazere bol pre mňa to pravé. S Alekom a Charr sme si užili dostatok zábavy, aby moja myseľ bola zamestnaná. Až keď sme sa večer vracali domov, dovolila som si niekde v úzadí mysle spomenúť si na môj „minulý“ život. Chýbali mi rodičia a priatelia a mnoho vecí, čo som tam zanechala... Ale na druhej strane som si tak neskutočne rýchlo začala zvykať na nový život, že som bola schopná všetko ostatné zahodiť za hlavu a žiť len pre chvíle prítomnosti. Kedy mi bolo naozaj dobre.
Alek so Charr mi rozprávali o meste, kde je aký klub, podnik, reštaurácia o kine, o ľuďoch, dokonca aj o škole. Škola bola asi jediná vec, ktorá ma v tomto novom meste a živote trápila. Dosť som z nej zameškala, ale asi najväčším problémom bude nový kolektív, učitelia a celkové prostredie. Chcela som to už mať všetko za sebou, lebo znovu si zvykať na nových ľudí a obzvlášť učiteľov bude pre mňa to najťažšie v Trentone. V týchto chvíľach som zúfalo fantazírovala nad tým, že keď mi bude sedemdesiat, tieto veci ma vôbec nebudú trápiť. Budem si spokojne štrikovať, obklopená dvadsiatimi mačkami a možno pri mne bude sedieť takisto zošuverený človek, ako ja a bude to moja láska naozaj na celý život. Ale to bola len celkom dosť nejasná budúcnosť.
Jediným svetlým bodom na škole bude prítomnosť Aleka. Nuž, bude mi musieť o všetkom rozprávať a dávať na mňa pozor, ale tento raz mi to vôbec nebude prekážať. Keď sme autom zastavili pred strýkovým domom, ihneď sa ku nám prirútila Molly. Ten pes mal niečo do seba, niečo čo ma dokázalo rozosmiať a cítiť sa voľnou. Práve v tej chvíli mi zišlo na rozum, že ak rodičia nájdu dom s veľkým dvorom, mohli by si aj oni kúpiť takého veľkého „chlpáča“.
„Čaute decká, ako ste sa mali?“ spytoval sa strýko Blake, keď sme vošli dnu veľkými bielymi vchodovými dverami.
„Bolo super! Ale sme hladní!“ zahlaholil prosiaco Alek a na znak naozajstného hladu pridal ešte zakňučanie jeho brucha.
„Už sa to nesie!“ zakričala Natasha niekam od kuchyne a Alek sa okamžite nadšene posadil za jedálny stôl.
„Ja nie som hladná, ak sa nenahneváte pôjdem sa osprchovať,“ tichšie som povedala smerom ku strýkovi a už aj sa poberala smerom do mojej dočasnej izby. Bola celá biela, akoby Blake a Natasha boli pripravení na podobnú situáciu a túto izbu si schovávali len a len pre ňu. Uprostred izby bola veľká manželská posteľ a pri nej biely kancelársky stolík so stoličkou. Presne na opačnej strane postele stála vysoká biela skriňa. Okrem strieborného koberca, strieborného malého nočného stolčeka pri posteli a jednej striebornej časti steny, bol ostatok úplne biely, až snehobiely. Na jednej strane to bolo čarovné, ale na druhej to pôsobilo celkom chladne a uzatvorene. Ale mne to mohlo byť, aj tak je to len dočasné bývanie, mohla som byť v izbe aj so Charr, alebo ešte horšie s Alekom. Trochu som sa pousmiala nad tou šialenou myšlienkou a vybalila som si pár vecí do vysokej skrine. Keď som sa ako tak udomácnila v izbe, vytiahla som si dlhý modrý uterák a môj obľúbený sprchový gél. Vždy som po ňom voňala malinami a čiastočne aj čučoriedkami. Bol to taký voňavý zázrak, ktorý bol ako pomazanie proti stresu. Spoločne s teplou sprchou tvorili každodenný rituál očisty, ktorá bola pre mňa poslednou dobou omnoho dôležitejšia ako nikdy predtým.
Dnešná noc bola príjemne teplá. Po sprche, zabalená v župane som si sadla do okna a spustila nohy do mierneho vetra. Bolo to tak oslobodzujúce. Les, ktorý mal strýko blízko domu jemne šumel a sovy oznamovali, že sa blíži noc. Na strane lesa sa zrazu objavila nejaká postava. Musela som sa až mierne predkloniť, aby som uvidela, že je to zviera – jeleň. Bol jednoducho krásny. Obrovské parohy mu siahali až po konáre stromov a jeho postoj vyznieval tak, ako keby tam na niekoho čakal. Keby nebola až taká tma, prisahala by som, že sa díval ku mne do okna, snáď na mňa. Možno zacítil môj sprchový gél, pousmiala som sa. Jeleň sa stále nehýbal, ale mňa už začalo brať do spánku, takže som privrela okno a šla si spokojne ľahnúť. V hlave som si premietala posledné dni a vždy vychádzalo z tých spomienok len niečo veľmi pozitívne, niečo čo mi dávalo šancu a vieru. V tichosti som zasnene zaspala.

Ráno prišlo skôr, ako by som si priala. Bezsnová noc ma už tak dávno nesprevádzala, až som zabudla aké je skvelé zobudiť sa po nej. Alek aj Charr už boli v škole, mňa to čakalo až o týždeň, ale neplánovala som celý deň premrhať v posteli. Natasha aj s Blakeom boli tiež očividne v práci, takže celý dom ostal len a len pre mňa. Dole, pri perfektne pripravených raňajkách ma čakal lístok, hádam od všetkých z domu.
„Zlatíčko, pekne sa napapaj, obed máš v chladničke, ak by ti nechutil, nechala som peniaze na linke, objednaj si niečo. Dávaj si na seba pozor – Natasha“
„Melanie, dobré ráno, keby sa niečo dialo, zavolaj mi – Blake“
„Mel, na dnes večer si nerob plány, ideme von! – Charlotte“
„Mel, ak by si sa cez deň nudila, tu je pár nápadov, kam zájsť v Trentone – podnik Grave, kníhkupectvo u Granta, pasáž Olympia, pláž pri Tuantských útesoch. Ostatné ti poukazujeme, keď prídeme – Alek“
Hneď mi bolo jasné, že tento deň určite nepremrhám ležaním v posteli. Po rýchlych raňajkách som sa išla trochu upraviť. Je pravda, že poslednú dobu som nemala čas sa o seba postarať. Farba a strih vlasov bol zastaralý, obočie nemalo tvar, aký som si udržiavala niekoľko rokov a oblečenie nevidelo farebnejšie prevedenie ako šedá, čierna, biela už nejakú tú dobu. Bol čas na zmenu. Na googli som si našla najbližšie kaderníctvo v Trentone. Tmavohnedá farba pôjde preč. Jemne som si namaľovala mihalnice, prezliekla sa, schmatla kabelku a vyrútila sa von pred dom. Strýko mi dovolil požičať si ich strieborný renault thalia. Nasadla som do auta a do navigácie v mobile zadala ako cieľ kaderníctvo Secret. Cesta netrvala ani len 10 minút. Kaderníctvo síce nevyzeralo nejako extra nóbl, ale zase malo to svoje „trentonské“ čaro. Keď som vstúpila dnu, tázavo sa na mňa pozreli dvaja kaderníci a jedna kaderníčka.
„Mohla by som poprosiť o zmenu strihu a farby?“ zašepkala som, lebo vyzerali ako keby som ich hrubo vyrušila.
„Ale isto drahá,“ odpovedala mi milo kaderníčka. Netrvalo to ani celú hodinu a ja som spokojne vychádzala z kaderníctva. Nakoniec boli všetci milí a moje vlasy konečne získali lesk a potrebnú zmenu. Mala som ich už pomerne dlhé a ani teraz mi ich až tak veľmi neodstrihli, len prestrihali, aby vyzerali živšie. A namiesto tmavo – hnedej farby, mi vlasy zdobila medovo – ryšavá farba. Bola som až nadmieru spokojná. Nasadla som do auta a rozhodla sa, že teraz pôjdem do kníhkupectva. Naozaj som poslednú dobu na učenie celkom kašľala a keďže moja nová škola je mierne zameraná na dejepis a angličtinu, vedela som, že budem potrebovať dostatok materiálu pre učenie.
Kníhkupectvo o Granta bola veľká budova, ktorá pripomínala zvonka Írske krčmy. Steny obklopené drevom a vchodové dvere zelenej farby. Vo vnútri kníhkupectva som okamžite zacítila vôňu starších knižiek. Milovala som tú vôňu, priam ma vábila ku sebe. Ako omámená som postupovala ku oddeleniu dejín, keď som omylom trafila niekoho do ramena. Za mnou sa ozvalo len hlasné popadanie kníh na zem a tiché zamrmlanie. Na špičke som sa otočila a dívala sa na spáchanú škodu.
„Moc ma to mrzí, som totálne slepá občas.“ Rýchlo som sa zohla a začala zbierať knihy chalanovi, do ktorého som vrazila. Až keď zdvihol zrak všimla som si jeho neskutočných očí. Boli úplne zelené, ako najzelenšie lúky a lesy Trentonu. Bol mladý, urastený, s bledohnedými vlasmi, pričom mu ofina jemne spadala do očí. Len sa potichu na mňa usmial a mávol rukou.
„To je v poriadku, ani ja som práve nebol úplne pri zmysloch. Keď príde na knihy, správam sa ako šialenec, čím viacej, tým lepšie.“ Jemne sa zachichotal a ja spoločne s ním. Síce som vysoká, tento chalan mal minimálne o 15 centimetrov ešte viac, ako ja. Zdalo sa mi to, alebo celkovo v Trentone boli vysokí muži.
„Ahoj, ja som Bailey, ty tu musíš byť nová, že?“
„Áno, som, ja som...“ V tej chvíli som sa zarazila. Na okamih som pomyslela na moje nové ja, a to rozhodlo.
„Ja som Avery Tweede.“ Mierne som sa na neho pousmiala a potriasla mu rukou. Moje stredné meno som nikdy nepoužívala, ale konečne tentoraz mi prišlo vhod.
„Teší ma Avery, teraz ste sa presťahovali?“
„Tak nejako,“ odpovedala som stroho. Ani som poriadne nemala rozmyslené, čo budem ľuďom v Trentone hovoriť, prečo sme sa sťahovali a prečo tu ešte nemám rodičov a podobne. Mala som si najprv tieto veci vyriešiť, až potom sa začať s niekým zhovárať. Zahanbená a vystrašená som sa rýchlo postavila do rúk Baileymu vložila jeho knihy a s tichým „tak ahoj“, rýchlo odkráčala smerom k dejinám. Piaty regál mi poslúžil ako schovávací manéver, aby som sa vyhla prekvapenému výrazu Baileyho. „Už žiadne rozprávanie!“ dohodla som sa sama so sebou a vrhla sa konečne do sveta kníh. Každá stránka, ktorú som prevrátila voňala iným príbehom a inou osobou, ktorá bola hlavným hrdinom textu. V kníhkupectve som strávila snáď dve hodiny až kým som si nevybrala štyri knihy, ktoré učarovali môjmu srdcu. Jedna z toho bola dokonca o minulosti mesta Trenton a jeho okolia. Ostatok dňa som strávila ešte nakupovaním pár oblečenia a vecí, ktoré sa mi do školy budú hodiť. Tesne niečo po obede som sa vrátila ku strýkovi. Z chladničky som si vybrala obed, ktorý mi Natasha pripravila a dosýta som sa najedla. Keď som stála v izbe a hľadela z okna na les, hlavou mi prebehla len jediný myšlienka. Príde jeleň aj dnes večer?