Vzdialené lúče Tvojho srdca.

Tam, v tom nekonečnom priestore. Niekde medzi dvomi svetmi, svojom i Tvojom som ťa našiel. Teba, túžiacu, usmiatu a predsa plnú nádeje. Nedávala si nič najavo. Len možno to ticho. Ticho v Tvojom srdci. A predsa... Poslala si písmenká, najprv, jedno, potom dve.... tri... vetu, svoj príbeh... čo sa nikdy neskončí... Prišiel prvý dotyk, jemný nesmelý, potom druhý, vášnivejší, tretí... spleť našich prstov začala tvoriť jemnú reťaz túžby, vzdialenej i blízkej... potom prišiel prvý bozk, krásny, nesmelý, druhý, tretí, splynuli sme v jedno telo, ovinutí láskou k sebe... prvé nesmelé vyznanie lásky, Tebe, mojej jedinej, ako keby sa to malo stať.....
Lúče Tvojho srdca prežiarili to moje, v pravý čas, v pravú chvíľu. Len sa obzrieť dozadu, dopredu, teraz. V tomto okamihu. Túžim však po jednom. Nedokážem prestať. Veľmi cítim a milujem. Sen splnených prianí, túžob, nádeje. Táto niť osudu sa nedá pretrhnúť. Azda, že by? Ty sama? Ako sa cítiš? Prišli sme z dvoch svetov. Ošľahaní tŕním lásky. Ešte to cítime, snáď i zabudneme. Chceme však lúče. Nimi prehriať naše srdcia. Podarí sa to? Áno, cítim tú jemnosť daru lásky. Tej večnej, nesmrteľnej.
Čas, ten lekár našich prianí. Lieči a uzdravuje. Teba mnou, mňa Tebou. Vychádza Slnko, naša nádej.
Dá sa žiť takto, v tomto svete? Ťažká predstava. Kúsky myšlienok vyronených z mysle sa pretínajú s realitou. Zvíťazia? Možno, snáď. Možno písmenko, k písmenku. Pridávam ich postupne. Prichádzajú vety nádeje, príbehy túžob. Čas čakania je nekonečný. Na mňa, na Teba. Pocity srdca, nedajú sa zastaviť. Sú rýchle, ako ženúci sa vlak veľkou krajinou. Nedokážem vyskočiť, nedokážem nič povedať. Snívam, verím, túžim.... Posielam písmenká.. Tu a teraz... naše večné spojenie... Stane sa aj záchranou? Pre mňa, pre Teba?
Môžem ešte dúfať, veriť, milovať.....Snáď len ten pocit, pocit lásky, ženie ma dopredu. Zďaleka kričí na mňa. Nevzdávaj sa! Miluj!