Smäd.

Smäd
"Ľahol som si a zatvoril oči. Čakala ma rovnaká mora ako vždy no nikdy som sa na ňu nedokázal pripraviť. Bol to celé veky sa opakujúci sen ,ktorý bol taký živý až som sa občas bál, že v ňom ostanem. Sen ma nesklamal a znova sa mi vplazil do spánku."

"Sedel som v krčme. Krčma bola stará ,ošarpaná a celkovo pôsobila chátrajúcim dojmom. Okrem mňa tu bolo pár starých zákazníkov, v skutočnom živote už mŕtvych. Za pultom stál krčmár (v realite už tiež mŕtvy).Na sivej stene za krčmárom bolo zrkadlo v ktorom sa odrážala celá scenéria. Videl som v ňom svoj odraz. Vyzeral som aspoň o 30 rokov staršie a pôsobil som dojmom zúfalca. Vrásky, ktoré vznikli z veľkej časti vďaka hýreniu a s tej menšej vďaka úderom života, mi na tvári vytvárali fresku zatrpknutej bolesti. Vonku zúrila snehová búrka a vyzeralo to na koniec sveta. Mňa však netrápilo počasie, deprimujúce prostredie a ani môj ošumelý výzor. Mal som úplne iný problém a tým bol ním smäd. Smäd, ktorý nemohla uhasiť žiadna voda. Keby bol iný dátum vedel by som si poradiť, no takto som len mohol dúfať v krčmárovu dobrotu. Dúfal som zbytočne. Krčmár moju prosbu odmietol. Súcit a schopnosť vcítiť sa do druhého človeka mu v tomto veku boli úplne cudzie. Neprekvapovalo ma to. Ľudia s pribúdajúcim vekom strácali schopnosť porozumieť a ochotu pomôcť. Riadili sa heslom čo ťa nepáli nehas. Krčmára môj smäd a ani dôvody ktoré ma vysmädili nepálili. Trápili ho peniaze a tie som nemal. Po chvíľke rozmýšľania som sa zo situáciou zmieril. Za svoj nie veľmi dlhý život som sa musel zmieriť aj s horším prehrami, veľké sklamanie som preto necítil. zmierený. Práve keď som sa zdvíhal zo stoličky padla mi na rameno ruka. Mierne ma myklo, napriek otupeným zmyslom som akosi predpokladal, že príchod nového neznámeho budem čakať. No krčmové dvere, ktoré inokedy vŕzgali a škrípali sa tento krát otvorili úplne potichučky a neznámi vkročil do tejto lacnej imitácie predpeklia úplne nehlučne. Jeho dotyk nebol tvrdý, vulgárny a ani nepríjemný no aj tak na mňa pôsobil zvláštne. Mal som pocit ako keby sa ma dotkla hmla alebo tieň. Nový návštevník, bol zvláštny aj v iných veciach. Predovšetkým spôsob akým hovoril. Nemal žiadny prízvuk ani rečovú vadu, ale aj tak som v ňom počul niečo nenormálne. Pôsobil na mňa kultivovane, zároveň s tým však aj akosi beštiálne. Jeho úsmev bol príjemný asi ako úsmev diabla ktorý vie, že si získal ďalšiu dušu. Čo sa vzhľadu týkalo vyzeral celkom normálne. Mal niečo cez meter osemdesiat dlhšie čierne vlasy a čierne oči. Oblečený bol v tenkom čiernom kabáte a nohaviciach, čo sa mi zdalo vzhľadom na počasie dosť zvláštne, ale na to mohol mať milión dôvodov tak som nad tým nepremýšľal.
Začal so mnou komunikovať úplne bezprostredne. Najskôr sa ma spýtal, či neprekáža ak si prisadne. Keďže som bol viac-menej na odchode, bolo mi to jedno. Jeho druhá otázka môj plán zmenila. Opýtal sa ma, čo si dám. Moju odpoveď si určite viete predstaviť. Usmial sa tým svojským spôsobom a prikázal krčmárovi nech mi naleje, to už sa ale neusmieval. Mal som pocit akoby vycítil, krčmárovu neochotu pomôcť mi ešte pár minút späť. Krčmár, ktorý sa pred príchodom cudzinca javil ako chladnokrvný, sebavedomí obchodník ani necekol. Nalial bez slova. Ja som sa chopil svojho decového pohára, poďakoval som cudzincovi a naraz som do seba pohár s tekutinou vsúkal. Neznámi, ktorý sa na svoj pohár s vodou len pobavene usmial kývol krčmárovi a ten mi už aj nalieval ďalší. Potom sme pomaly prešli k rozhovoru, ktorý mi nebol práve pochuti, ale neznámi pomedzi moje rozprávanie kupoval ďalšie decáky a to bol pre mňa predsa len dobrý obchod. Po tom ako som sa predstavil, sa ma, presne ako som predpokladal, spýtal na moje príbuzenské vzťahy s rodinnou, ktorá toto meno nosila najmenej tristo rokov. Priznal som, že som jej posledný žijúci člen. Mnoho z mojich príbuzných sa asi kvôli tomu obracalo v hrobe, lenže rodinu si človek nevyberá. Ako som mu postupne vysvetľoval, prečo som sa dostal do tejto situácie padala na mňa depresia. Spomienky mi pripomínali aký som bol sprostý a kopiace sa poháre predo mnou mi cinkali, že som ani trocha nezmúdrel.
Bol som jediné dieťa svojich rodičov. Do osemnástich ma vychovávali prevažne domáci učitelia a rodičia. S vonkajším svetom som sa stýkal minimum. No po mojom nástupe na univerzitu som sa rýchlo rozkukal. Predpoklad, že človek , ktorý nie je od detstva so svojimi rovesníkmi vo styku, bude neskôr introvertný samotár sa v mojom prípade nepotvrdil. Začal som sa zoznamovať s novými ľuďmi. Neviem, či to bolo mojou chybou alebo to bolo dané, no stretával som len samých nebezpečných a nerozvážnych ľudí. Ako keby mi osud do cesty hádzal a ja som ich vítal s otvorenou náručou. No to ,čo bolo najhoršie na celej veci bola moja až priam neuveriteľná schopnosť prevziať od nich ich zlozvyky. Najskôr to bol alkohol potom cigarety neskôr drogy , štetky, automaty jednoducho všetko na čom sa dalo byť závislý kráčalo so mnou. Na škole to nebol až také do oči bijúce, pretože študenti sú často náchylní na rôzne úlety. No keď som od rodičov pričasto pýtal väčšie množstvá peňazí začalo im byť niečo podozrivé. Hneď ako zistili, čo sa zo mňa stalo dali ma k psychológovi. Chceli od neho aby sa nejako dopracoval k mojej duši a zmenil môj pohľad na vec. Keď to nepomohlo išiel som na liečenia. Nepomohli mi ani tie. Školu sa mi po siedmich rokoch akýmsi zázrakom podarilo dokončiť, ale bola mi zbytočná. Svoj cieľ som mal jasne určený od prvého pohára vodky, ktorý som do seba nalial. Bolo ním uhasiť ten oheň vo mne. No ten stále horel silou, ktorá všetko menila na paru. Mohol som sa zobudiť vedľa troch ženských a na stole pred nami sa mohli trblietať kilá drôg, mohol som vyhrať tisíce na automatoch smäd nikdy nebol udusený. Aj keď som robil, čo sa dalo ten plameň stále horel. Stále pálil. Bolo to moje súkromné peklo. Nech robili psychoterapeuti čo len chceli, nedalo sa to zmeniť. Bolo to ako z apokalypsy. Zabíjal som sa kvôli vlastnému cieľu. Po skončení vysokej školy keď každý očakával, že dostanem vlastný pohľad na svet sa to ukázalo v plnej sile. Míňal som týždenne toľko peňazí ,koľko väčšina ľudí nezarobila za celý život, no aj tak to nešlo. Oheň horel a ja som bol v ňom. Čo sa mojich spoločenských kontaktov týkalo, platilo to, čo platilo od dávna.“Zlá spoločnosť s tebou vydrží dovtedy , kým ti je dobre.“ Kamaráti sa stratili, zmizli preč v ošiali hier, drog a alkoholu. Chápal som ich, kto už by chcel prežívať peklo zadarmo. Veď aj ja sám so sa tak v určitom období môjho života správal. Rodičia kým žily, to brali každý inak. Matka sa za mňa modlila a snažila sa mi prehovoriť do duše. Otec sa na moje správanie pozeral z nadhľadu a nehovoril mi nič a ani sa za mňa nemodlil. Po tom, čo umreli, sa moje správanie nezmenilo, iba sa , ak to vôbec bolo možné, vyostrilo. Za desať rokov som minul majetok, na ktorom celá naša dynastia pracovala storočia. Keby nebolo môjho otca minul by som úplne všetko. Našťastie, otec ako jeden z mála videl do budúcnosti. Preto aj keď všetko dedičstvo pripadalo mne, pomocou právnych ťahov vybavil aby som nemohol manipulovať zo všetkým. A tak mi zostalo niečo na účte s ktorým som nemohol disponovať. Okrem toho menší domček s pre služobníctvo, ktorý som tiež nemohol predať. S peňazí, ktorí som mesačne dostával , by slušný človek vedel vyžiť. Problém bol v tom, že okrem týchto dvoch istôt my ostal aj ten neznesiteľný smäd. Už som síce nemal peniaze na všetky svoje závislosti, ale fakt je že ku každej závislosti ženie nejaká iná a tá základná ostáva. Tou mojou bol alkohol a smäd som stále hasil. Nezáležalo na peniazoch, na ľuďoch, na ideách na budúcnosti ani na minulosti smäd bol stále tu.
Dokončil som svoj životný príbeh. Od neznámeho som sa nedočkal žiadneho komentára. Povedal mi len jednu, jedinú vetu.“Skutočný život nikdy nekončí.“ Napadla ma odpoveď „Lebo nikdy nezačína“, ale nechal som si ju pre seba.
Už keď som mu rozprával o sebe , pozeral som na seba do zrkadla za krčmárovým chrbtom. Niečo v odraze sa mi nezdalo. Teraz ako sa blížila záverečná som sa tam znovu pozrel. Prepadol nepríjemný nepokoj. Okrem toho, krčmárovo správanie bolo tiež mimoriadne zvláštne. Vyzeral úplne zdesený. Aj záverečnú oznamoval akosi opatrnejšie ako inokedy. Zdvihol som sa zo stoličky a ďakujúc neznámemu za pozvanie som sa pobral k dverám. Práve keď som sa dotkol starej, hrdzavej kľučky, neznámi ma znova oslovil. Tento krát chcel vedieť, kde by sa tu dalo prespať. Chvíľu som zvažoval odpoveď. Aj keď som bol už riadne oťapený, pozvať niekoho neznámeho domov sa mi videlo dosť riskantné. Poznal som aj dosť motelov kam by som ho mohol bez výčitiek svedomia poslať. Lenže smäd a prchavá vidina jeho uhasenia ma opäť premohli. Pozval som ho k sebe. Rýchlo sme sa dohodli aj na cene za nocľah. Uhádol ju už podľa môjho pohľadu smerom k baru. Kúpil mi štyri fľaše vodky a vydali sme sa na cestu.
Vonku už nebol taký nečas ako pred hodinou, ale stále fúkal studený vietor ktorý nám vháňal studené kryštáliky snehu do tváre a na oblečenie. Pridal som do kroku. Bola mi zima, domov sme to mali ešte aspoň trištvrte hodinu cesty ,ale chcel som si ešte trocha vypiť a to ma poháňalo. Vzdialenosť môjho domu od krčmy som cudzincovi nespomenul. V duchu som sám seba presviedčal, že som na to zabudol, no pravý dôvod mi bol jasný. Smäd ma zmenil na hyenu a neznámi sa mi zdal ako vhodný kandidát na “milosrdného samaritána“. Išli sme takmer mlčky, len občas sa ma opýtal niečo na dedinu a jej obyvateľov. Skrátka otázky, typu kto, kde býva, aká veľká je dedina a podobne. Na vzdialenosť sa vôbec nesťažoval. Dokonca som mal pocit, akoby mu ani to odporné počasie ani najmenej nevadilo. Keď sme sa priblížili k nášmu. zbadal som že mi vypadla jedna fľaška vodky. To bolo niečo o čo som rozhodne nechcel prísť. Navrhol som sa vrátiť pre ňu. Neznámi neprotestoval proti jej hľadaniu, len odmietal ísť hľadať so mnou. Nemal som proti tomu námietky, pre mňa bola dôležitá fľaša nie spoločnosť. Ako som sa vracal naspäť po fľašku opäť ma prepadol nepríjemný pocit. Niečo skrátka bol iné, divné, zvláštne a zlovestné. Pozerajúc na zem som dokráčal až k miestu kde som ležiacu fľašku zbadal. Od radosti som takmer zaspieval. Rýchlo som ju zdvihol a dal som si poriadny glg. Potom som sa rýchlo pobral naspäť . Bol som cudzincovi vďačný preto som ho nechcel nechať mrznúť dlhšie ako bolo treba. Na chvíľu ma napadla myšlienka, v ktorej to cudzinec vzdal a odišiel. No on stál presne na tom istom mieste kde som ho nechal. Nevyzeral nahnevaný ani skrehnutý, tak som mu radšej nič nehovoril len som sa rýchlo pobral smerom k môjmu domu. Keď sme boli pri ňom, spýtal sa ma stavbu, ktorá stála neďaleko. Bola to naša rodinná krypta. Tá sa tiež nedala predať a keby sa aj dala kto by ju vlastne chcel. Pri mojej odpovedi sa znova usmial a niečo si pre seba zašepkal. Bolo to v nejakej cudzej reči a mňa to aj tak nezaujímalo, nič som sa teda nepýtal. Otvoril som vchodové dvere na chodbe a vošiel som dnu. Zapálil som svetlo na chodbe a pozval som neznámeho ďalej. Chvíľu tam ako keby nerozhodne stál a tak som ho zavolal ešte raz.
Na chodbe, presne oproti vchodovým dverám viselo staré zrkadlo. Malo aspoň 150 rokov a od zberateľa starožitností by som zaň určite dostal aspoň štvorcifernú sumu lenže bolo to jediné, čo mi ostalo po rodičoch a tak som ho napriek svojim závislostiam akosi nedokázal predať. V momente keď som sa doňho pozrel, ma však nezaujímala cena zrkadla ani spomienky za rodičov. Ovládlo ma niečo úplne iné. Zrkadlo, ktoré za tých 151 rokov už videlo asi kadečo, akosi nebolo schopné vidieť neznámeho. Stál už za prahom na ktoré bol zrkadlo nasmerované, lenže v zrkadle sa vo dverách odrážal len prázdny výhľad na kryptu a mesiac nad ňou. Otáčal som sa aby som neznámemu povedal o svojej halucinácii a v tom som opäť pocítil na pleci jeho dotyk. Tento krát už o dosť nepríjemnejší priam bolestivý. Ešte som stihol pootočiť krkom dostatočne na to aby som zazrel otvorené ústa v ktorých sa jasne žiarili dva špicaté ostré zuby. V stotinu keď sa mi dotkli krku som všetko pochopil. Spomenul som si na to všetko, čo mi na ňom bolo divné. Už v krčme som nevidel jeho odraz v zrkadle, len som bol príliš zamyslený. Teraz som chápal aj jeho podivný úsmev nad pohárom vody a krčmárov strach a zdesenie. Vedel som čo ma miatlo keď som vracal po stratenú fľašu vodky. Nevidel som jeho stopy v snehu. Rozumel som prečo čakal na tretie pozvanie pred dverami. Potom som stihol pocítiť už len strach a strašnú bolesť.
Otvoril som oči a chvíľu som nemo hľadel do tmy.

"Sen skončil tak ako vždy. Bol som hore. Chvíľu som len tak ležal a zbieral sily. Potom som pravou rukou odhrnul drevenú prekážku pred sebou. Pomaly, stále zbierajúc myšlienky a sily som podišiel k oknu. Na nebi plával krásny strieborný mesiac. Otočil som sa. Stála tam rakva, temná rovnako ako môj sen. No mňa už netrápila rakva, môj sen ani jeho spojitosť s dávnou minulosťou. Trápil ma smäd. "