Zlodej- 5

Raz v noci keď som sa opäť nepokojne prehadzoval na posteli, sa ozval s tmy hlas môjho spoluväzňa. Už mu asi moje nekonečné prehadzovanie na nervy a nahnevaný mi povedal niečo v zmysle , že ak neprestanem tak ma dorazí. Bol som úplne psychicky na dne a tak som mu odvrkol, aby to spravil aj tak to má predsa v pláne. Posadil sa na posteľ a nechápavo sa na mňa pozrel a spýtal sa ma odkiaľ to mám. Všetko som už považoval za stratené a tak mu som povedal o rozhovore dozorcov, o tom ako som sa sem dostal a prečo si myslím že ma má v pláne časom zabiť. Keď som dohovoril o tom čo som počul a čo som si z toho vyvodil muž na vedľajšej posteli sa začal smiať. Najskôr potichu, potom hlasnejšie a nakoniec sa smial už úplne nahlas. Bolo to zvláštne, ale jeho smiech bol taký nákazlivý a ja som bol taký zúfalý až som sa nakoniec začal smiať aj ja. Keď sme sa konečne prestali rehotať vysvetlil mi, čo mu bolo také smiešne. Ako mi rozprával čo si o mojej situácií myslí, začínal som sa cítiť mierne trápne. Podľa neho som bol absolútne paranoidný. V prvom rade ak by ma chcel chlapík, pre ktorého sme tú nešťastnú zákazku robili zabiť, urobil by tak pravdepodobne predsa už pred súdom. Prečo by mal riskovať moju lojalitu, veď mi dal zabiť dvoch kamarátov. Vraj keby, bol na mojom mieste sústredil by sa skôr na toho policajta. Bolo naozaj možné, že sa na všetky prachy ulakomil on. Ďalšie vysvetlenie sa týkalo muža ktorého zabil on. Keď my povedal prečo to urobil, pocítil som skôr tichý rešpekt pred niekým kto dokáže obetovať vlastný život a slobodu aby niekomu pomohlo z riadnej kaše. No a svojich spoluväzňov zavraždil pretože boli zlí. Teda nielenže boli zlí, ale o všetkých svojich vraždách, znásilneniach a rôznych iných veciach hovorili s takou pýchou až sa mu to hnusilo. Keďže boli jeho spoluväzni pravdepodobne vedel celkom dobre zhodnotiť šance na ich nápravu a podľa toho jednal.
Tých najzaujímavejších ľudí môžete stretnúť na najvšednejších miestach, ale niekedy sa kvôli tomu musíte dostať do väzenia Po našom prvom rozhovore, sme sa s mojim kolegom na cele začali rozprávať častejšie a naše rozhovory pre mňa boli čoraz zaujímavejšie. Neboli to bežné väzenské kecy, ktoré sa vedú aby ubehol čas. Boli to témy nad ktorými sa dalo rozmýšľať ešte dlho po rozhovore. Jediná výhoda väzenia oproti slobode spočíva v tom, že tu máte viac času. V niektorých prípadoch to môže znamenať viac nudy, ale ak ste aspoň trochu hĺbavý človek, máte veľa času premýšľať. Môžete prísť na veci, ktoré by ste si na slobode nikdy neuvedomili. Môj spolubývajúci bol podľa všetkého sčítaný a inteligentný človek, vďaka ktorému sa rozšíril môj pohľad na spoločnosť, morálku a na môj život. Napriek tomu, že bol schopný chladnokrvne zabiť niekoľko ľudí, zdala sa mi väčšina jeho názorov správna a tie mylné som bol schopný tolerovať. V každom prípade nemusíte si s niekým rozumieť dokonale na to aby ste sa s ním spriatelili. No pre všetkých priateľov platí, že sú to ľudia na ktorým na Vás záleží a to bola, vec ktorá v našom priateľstve nechýbala ako som sa mal možnosť presvedčiť.
Keď sa spomenie väzenie, v hlave sa popri ňom vynorí ešte hromada ďalších slov, ktoré s nim súvisia. Strážnici, mreže, sloboda a útek. Pravdepodobne si myslíte, že bývalému špičkovému zlodejovi nemohol robiť útek z väzenia problém a máte pravdu. Utiecť by problém nebol. Už keď som sem prišiel začal som podvedome sledovať ľudí, systém ktorý tu fungoval a zabezpečenie. Útek som ani nemusel plánovať, po rokoch “trénovania“ ako sa niekam nepozorovane dostať, to prebiehalo akosi automaticky. Po pár mesiacoch som vedel všetko ako sa odtiaľto dostať. Mňa však útek vôbec nelákal. Veď kam by som utekal? Vonku na mňa čakal iba strach zo starého a asi aj nespokojného známeho. Po zoznámením s mojím spoluväzňom mi tu bolo celkom dobre. Ibaže zavretí sú aj ľudia ktorí tento pobyt vnímajú úplne inak .
Vo väzení je to s veľkej časti stereotyp ale niečo zaujímavé sa tu predsa len nájde. Najzaujímavejší sú asi ľudia. Majú rôzne názory, rôzne vzdelanie a rôzne povahy okrem toho sa neustále sa menia. Jedny odchádzajú druhí prichádzajú. Pravdaže sú tu aj taký ako môj kamarát a tí sú tu na vždy. Takí ľudia väčšinou majú veľkú motiváciu rozmýšľať o úteku. Jeho prípad to nebol, on podľa vlastného názoru do väzenia patril a zaslúžil si ho. No väčšina z väzňov, ktorí sú odsúdený na dlhý čas alebo doživotie o úteku premýšľa inak. Tí sa odtiaľto snažia dostať za každú cenu. Počas môjho pobytu tu bolo pár neúspešných pokusov o útek. Kým ma nikto z väzňov nepoznal, bolo všetko v poriadku. No pár mesiacov pred mojím prepustením sem dorazila nová várka v ktorej dorazil niekto kto ma poznal. Niekto surový a nebezpečný a hlavne niekto kto chcel utiecť a vedel, že pre mňa by to nemal byť problém. Vtedy začal, pobyt vo väzení naberať nový a nie práve správny sme.
Pri jedenej s prechádzok po dvore, ktoré sme mávali 2 krát za týždeň sa mi prihovoril akýsi muž. Vyzeral ako človek, ktorému ubližovanie ide od ruky, preto som sa sním snažil rozprávať čo naj najslušnejšie. Šiel na vec dosť priamo. Spýtal sa ma, či nie som náhodou z mesta kde sme s Gregorom a Richardom mali starožitníctvo. Odpovedal som, že nie. Otázku trocha pozmenil a pri tóne jeho hlasu sa moje odpovede, zmenili na také ktoré sa mu páčili viac. Vedel o mne málo, ale dosť na to aby ma požiadal o pomoc pri úteku z väzenia. Ja som o ňom tiež nevedel veľa, ale dosť na to aby som vedel, že odmietnutie by ma veľmi bolelo. Neostávalo mi nič iné ako súhlasiť s tým, že mu pri úteku pomôžem.
Nebolo s tým veľa roboty akurát som všetky informácie, ktoré som už aj tak mal v hlave napísal na papier. Pravda ľudia, ktorý o kradnutí alebo uniknutí z väzenia veľa nevedia potrebujú podstatne podrobnejšie informácie, pretože improvizáciu by nezvládli. No aj tak som mu po troch týždňoch vedel dať dosť obšírny plán ako je z väzenia možné utiecť. Boli na ňom nákresy väzenia, rozpisy kedy sa menia strážnici a podobné veci, ktoré sa môžu hodiť. Potom prišla na rad tá komplikovanejšia časť. Tou bola výroba pomôcok pri úteku. Vo väzení máte podstatne menej súkromia ako na slobode, ale predsa sa mi podarilo spraviť pár vecí, ktoré vedeli použiť na otváranie zámkov aj úplný amatéri v tomto obore. Môj spoločník na cele túto moju aktivitu neschvaľoval a radšej by celý môj problém vyriešil zbavením sa chlapíka. Mne sa však vôbec nepáčila myšlienka, že by kvôli mne mal ešte niekto umrieť, hlavne keď nebol problém tomu človeku pomôcť. Aspoň mne sa to zdalo ako hračka. Asi už tušíte, že pravdu mal môj kamarát, ktorý na rozdiel odo mňa vedel, že to čo sa jednému človeku javí ako brnkačka môže by pre iného neriešiteľná situácia.
Samozrejme, že útek nevyšiel. Dokonca sa nedostal ani veľmi ďaleko. Nedokázal sa pohybovať dostatočne potichu a to sa stalo osudné jemu aj mne. Keď ho chytili najskôr išiel na tri mesiace na samotku ale keď sa oddiaľ vrátil z jeho pohľadu my bolo jasné, koho zo svojej neschopnosti obviňuje a sám seba rozhodne obviniť nechcel. Keďže seba z neúspechu vynechal ostal mu na to už iba jeden človek. K jeho charakteru môžem už len dodať, že nebol až taký hajzel aby spomenul moje meno pri vyšetrovaní úteku. Kým som bol s mojím väzenským kamarátom netrúfol si ma napadnúť. Pravdepodobne o ňom počul a ani tí najhorší ľudia sa nevystavujú riziku zbytočne, lenže vo väzení tiež nie je možné byť s niekým neustále. Ďalší priebeh môjho pobytu vo väzení bol ku koncu už len o strachu, ochrane a mnohých zlomeninách. Posledných pár mesiacov som prežil vo väzenskej nemocnici a keď som sa mesiac pred mojím odchodom vrátil na celu nebolo sa už ani s kým rozlúčiť.

Sú veci v živote na ktoré nechce nikto spomínať. Zväčša sa spájajú s emóciami ako je bolesť, strata, smútok, zlosť a sklamanie. Zažil som ich viac ako je zdravé. Preto si trúfam tvrdiť, že sklamanie je ten najhorší. Spája totiž všetky. Muž pre ktorého som útek plánoval ma nakoniec vystihol samého. Možno som bol skvelý zlodej a falzifikátor dokladov, ale boj mi nikdy nešiel. Slovo fyzická bolesť pre mňa nadobudlo nove rozmery, no v porovnaní s bolesťou, ktorú prežíval pred smrťou on, to bolo asi aj tak na nule. Môj kamarát z cely ho zabil tak kruto a bolestivo, že by sa o tom dalo napísať pár strán. Na to čas nemám. No vec na ktorú čas mám a vždy budem mať je to sklamanie, ktoré som zažil keď som sa vrátil z ošetrovne a našiel našu celu prázdnu. Človek s ktorým ste si dobre rozumeli, ktorý bol inteligentný, chápavý, dobrosrdečný a čo je najpodstatnejšie bol to váš priateľ, je preč. Preč, vašou vinou a vašou hlúposťou. Posledný mesiac vo väzení bol pre mňa jedno z najsmutnejších období v živote. Nebolo sa s kým rozprávať, nebolo s kým prežívať, nebolo s kým byť. Posledný mesiac som na cele už len čítal a premýšľal o tom prečo prichádzam o jedného priateľa za druhým. Nikoho mi na celu už nedali. Doteraz neviem, či preto lebo sa báli o mňa, alebo preto lebo sa báli mňa. Teda vlastne nie mňa ale môjho známeho. No aj najsmutnejšie obdobie raz skončí. A tak sa čas nakoniec doplazil do dňa kedy som opustil väzenie.
Mnoho ľudí si prepustenie z väzenia predstavuje ako najkrajší väzňov deň. Vo veľa prípadoch je to pravda. Ale na to, aby sa väzeň v tento deň tešil musí vonku mať niekoho kto by naňho čakal alebo tam minimálne musí byť niečo, čo má v pláne po prepustení robiť. Nič z toho nebol môj prípad. Vonku už nebol nikto na koho by sa dalo obrátiť a v pláne som tiež nič nemal. Môj jediný priateľ ostal vo väzení a ja som sa s ním nemohol ani rozlúčiť. Samozrejme niektorý väzni sa tešia von aj preto lebo sa chcú pomstiť človeku ktorý ich dnu dostal, ale ani to sa ma netýkalo. Jednak preto, lebo som nevedel komu , okrem mňa samého ,by som sa mal pomstiť a tiež aj preto lebo na pomstu my chýbali nervy a odvaha. Zostávala jediná vec, ktorá ma mohla potešiť a tou bola sloboda. Lenže človek môže byť slobodný aj na opustenom ostrove, to však ešte neznamená, že tam bude aj šťastný. Sloboda je len slovo, ktorým sa utešujeme keď nám už nič a nikto neostal. V podstate som sa na slobode cítil horšie ako vonku. Nebolo čo a nebolo s kým. Začalo mi obdobie nudy. No kamarát z väzenia, ktorému som z času načas posielal listy a on my na pár z nich odpovedal, my pomohol aj v tejto situácii.

Moje prvé kroky po prepustení viedli do môjho bytu. Bolo by dobré zistiť ako to tam vyzerá. Na moje prekvapenie ešte stále na dverách visela menovka z mojím menom. Kľúče od bytu boli dávno stratené, ale na čo by bývalému zlodejovi boli také zbytočnosti. Po otvorení dverí ma čakalo ďalšie prekvapenie. Nečakal ma pohľad na poprevracaný nábytok a povyťahovaných šuplíkov. Pre niekoho by to mohlo vyzerať ako by v tom byte od môjho uväznenia nikto nebol, lenže to by ten niekto nesmel mať moje skúsenosti a vedomosti. Pár drobností im skrátka ušlo. A tento môj byt rozhodne návštevu mal. Patrilo my viacero bytov, ale každý z nich slúžil na niečo iné. Napríklad policajti vedeli len o dvoch z nich a v tomto naisto neboli, pretože inak by sa moja prechodná adresa VAZENIE stala mojou trvalou adresou.
Tento byt ukrýval veľa dôkazov o mojej kriminálnej minulosti. Nebola tu síce ani jediná ukradnutá vec, ale zato tu boli plány budov, časy miesta a mená. Skrátka keby tu bol človek z polície, ktorý by sa vyznal v krádežiach, našiel by množstvo zaujímavých informácií. Mňa pri pohľade, na všetky fotky, mapy a poznámky chytila nostalgia. V tej izbe bol ukrytý celý môj život . Boli v ňom spomienky na kamarátov a naše spoločné akcie, nielen tie zlodejské ale aj tie pri ktorých išlo o zábavu a radosť. No jedna spomienka sa tam neskrývala. Nebol tam ani jeden, či už priamy alebo nepriamy dôkaz o našej poslednej a zároveň neúspešnej akcii. Neprekvapilo ma to. Už keď sme spolu s kamarátmi viedli naše “starožitníctvo“, my bolo jasne, že nás sledujú. Náš posledný zákazník nevyzeral ako človek, ktorý by sa spoliehal na čestné slovo zlodejov. Nasilu som potlačil všetky spomienky aj smútok a začal som sa venovať veciam kvôli, ktorým som byt navštívil. Prvá bola výroba falošných dokladov. Nejaké tam síce boli, ale používať totožnosti o ktorých už niekto vedel sa mi nezdalo rozumné. Jediné na čo sa ešte hodili, bola návšteva bánk v ktorých som mal na dané mená založené účty. Hneď po výrobe falošných dokladov, začal výber mesta . Vybral som si celkom rýchlo. Rovnako ako keď sme s Gregorom, vyberali mesto som sa aj teraz rozhodol podľa veľkosti. Vyhralo to najväčšie. Kradnúť ma už ani nenapadlo, no anonymita sa mi hodila teraz hádam ešte viac. Šanca, že ma náš posledný zákazník bude hľadať bola malá, ale riskovať sa nevypláca. Potom stačilo navštíviť banky a zistiť v akom stave sú moje účty. Na moju radosť ani na jednom z nich nič nechýbalo. Všetky peniaze, som presunul na jeden účet, na ktorom figurovalo moje nové a dúfal som že aj posledné falošné meno. Už stačilo iba zničiť všetky ostatné falošné doklady a vypadnúť. No pred odchodom, má lákala ešte jedna vec, vidieť naše starožitníctvo. Bolo s ním spätých strašne veľa spomienok a chcel som vedieť ako to tam vyzerá a čo sa z neho stalo.
Budova v ktorej sme ho prevádzkovali ešte stále stála a na vstupných dverách ďalej svietil nápis “Starožitníctvo“. Vo vnútri sa toho tiež veľa nepomenilo zostali tam všetky legálne kúpené starožitnosti. Nikto si tým nemohol byť istejší ako ja, pretože ak robíte niečo naoko snažíte sa aby to krytie vyzeralo dokonale. Čo znamená že niekto to krytie musí vytvárať. V tom čase táto úloha pripadla mne. Za tie roky kamufláže my svojím spôsobom starožitnosti prirástli k srdcu. Preto pre mňa nebol problém už s prvého pohľadu postrehnúť aj to, že tam občas niekto poupratuje. V sklade, ktorý bol pod starožitníctvom to vyzeralo inak. Bol som si istý , že keď ma zatkli odstalo v ňom ešte pár ukradnutých vecí, teraz tam nebola ani jedna a nebolo v ňom ani upratané. Vlastne nič zvláštne, budova bola na meno nášho posledného zákazníka a ten si určite neželal aby ho spájali s akoukoľvek kriminálnou činnosťou. Ukradnuté veci mi boli ukradnuté, nič z toho mi na nový štart nebolo treba. Zobral som si odtiaľ pár obľúbených starožitností ako spomienku na predchádzajúci život a kamarátov. Nový život, aspoň som si to myslel na mňa čakal. Až teraz som pochopil, že neexistuje nič také ako nový alebo starý život. Minulosť a prítomnosť od seba nie je úplne možné odtrhnúť. Niekedy je v tom čaro života ale pre mňa v tom bola jeho kliatba.