Zlodej-6

V určitých fázach života sa spoznávame na novo, dalo by sa povedať, dokonalejšie. No ani v jednej sa nespoznáme úplne. Jednoducho človek často prekvapí aj sám seba. Môžete mi veriť, nachádzam sa v poslednom úseku života, ale všetko o sebe ani zďaleka neviem. Po presťahovaní do nového mesta sa mi podarilo prekvapiť samého seba, dokonca dvakrát. Ako všetkých ostatných ľudí aj mňa v novom meste čakali problémy. S niektorými som rátal a iné ma nepríjemne zaskočili. Tie predpokladané sa vyriešili veľmi rýchlo, pretože všetky súviseli s peniazmi. Tie neočakávané, sa ťahali oveľa dlhšie a peniaze mi s nimi nemohli pomôcť. Práve naopak, iba moje problémy znásobili.
Po kúpe bytu a jeho zariadenia ,prišla na rad fáza dva, hľadania zamestnania. Hneď po prvom pohovore mi bolo jasné, že nájsť ho nebude jednoduché. Ak sa vám niekedy podarí dostať na pár rokov do lochu, buďte si istý jednou vecou. Po prepustení sa vám to na slobode bude javiť podstatne iné ako to bolo vtedy keď ste išli dnu. Jedna z vecí, ktorá sa v base zmení je vaša komunikácia s ľuďmi. Samozrejme keď sa vraciate medzi známych ľudí tak si zakrátko na všetko nové zvyknete. Ja som sa však medzi známych nevracal a to spôsobilo , že čas na moje prispôsobenie sa slobode, ľuďom a zmenám bol trochu dlhší. Tým trochu myslím dva roky. Dva roky sám v meste plnom ľudí ktorým nerozumiete, bez práce a bez nejakého hobby. Ak si to neviete predstaviť, tak si to predstavte ako kopu voľného času. Možno to nevyzerá problematicky, ale príliš veľa voľného času je pre väčšinu ľudí problém, ktorý každý rieši inak. Zhrnúť sa ta to dá do pár viet. Prácu ktorá by ma bavila som si nevedel nájsť. Robiť niečo, čo ma ubíjalo som nemusel lebo peniaze mi nechýbali. Bez práce mi ostávalo viacej voľného času a neexistovalo nič čo by ma poháňalo. No a v situácií keď nemáte žiadnu prácu, záujmy, rodinu alebo kamarátov ale zato máte peniaze si isto viete dobre predstaviť ako to dopadne. Môj život sa obmedzil na vytriezvievanie a pracovaní na tom aby bolo z čoho vytriezvievať. Toto bola prvá vec ktorou som prekvapil sám seba. Samota mi nikdy nevadila, ale možno to bolo aj tým, že pred tým som mal vždy nad čím rozmýšľať. V dobe kradnutia nad tým ako nejakú vec ukradnúť, vo väzení nad tým prečo som sa tam dostal. Teraz vonku by to malo byť niečo čo dáva životu význam. No jediné čo sa mi darilo bolo naberať zlozvyky pretože večnou pravdou ostane, že ak získate jeden zlozvyk za chvíľu sa k nemu pridajú ďalšie a čím viac zlozvykov máte tým menej vás zaujímajú veci, ktoré by vám život skutočne zlepšili. Vďaka zlozvykom som spoznal zopár ľudí, ale väčšina z nich ma ťahala dole a zároveň zo mňa ťahala peniaze. Pre mňa bolo toto obdobie prázdne z viacerých dôvodov. Prázdne boli krčmy a bary keď som ich v neskorých ranných hodinách opúšťal, prázdne boli poháre a fľaše, ktoré sa mi v ten večer priplietli do cesty, prázdna bola peňaženka a ráno bola prázdna hlava. Skutočný a jediný priateľ sedel vo väzení. Bol to jediný človek, ktorý sa zaujímal o to ako dopadnem a snažil sa aby môj pád nebol príliš tvrdý. Nemohli sme sa síce spolu už rozprávať, ale raz za pár týždňov sme si písali listy a práve jeho listy boli mojou záchranou. Rady ktoré mi dával by sa mohli zhrnúť vetou: Musíš, môžeš a nesmieš. Jednoduché a užitočné, akurát musíte vedieť na, čo môžete ktorú radu aplikovať a nesmiete to popliesť a to mi veľmi nešlo. Čas však zahral v tomto prípade v môj prospech a jemu sa podarilo presvedčiť ma aby som život a slobodu využíval rozumnejšie. Spolu sme došli k záveru že v bežnej robote pracovať nemôžem. Pracovné skúsenosti a pracovné návyky boli pre mňa len pojmy, ktoré som poznal z pracovných ponúk. Poradil mi preto aby som robil niečo k čomu mám aký - taký vzťah a v čom sa aspoň trochu vyznám. Podľa jeho názoru deväťdesiat percent ľudí nič nebaví pretože ničomu nie sú ochotný venovať dostatok času. Začnú robiť jednu vec, ale po chvíli, hlavne vtedy keď prídu ťažkosti, obrátia svoju pozornosť na niečo iné. No iba vtedy keď ľudia dokážu zvládať problémy, dokážu aj žiť. V mojej minulosti bola okrem kradnutia a falšovania len jedna činnosť, ktorej som venoval nejaký čas. Starožitnosti, naše krytie. Gregora a Richarda to nikdy nezaujímalo, a pre mňa krytie bolo dosť dôležité na to aby som do starožitníctva občas niečo kúpil a občas niečo predal. Samozrejme moje znalosti z tejto oblasti boli úbohé, ale aspoň nejaké boli a tak som sa do toho pustil.
Opäť sa mi potvrdilo, že keď z niečím začínate potrebujete v prvom rade pevné nervy a trpezlivosť. Ako prvé bolo treba zohnať priestor. V tom mi trochu pomohli moje zlozvyky. Vďaka známym z rôznych podnikov, som zistil kto, kde a za koľko prenajíma nejaké vhodné priestory. Potom bolo treba obehať ešte pár úradov a vybaviť rôzne povolenia. Nakoniec zostávalo nakúpiť tovar a potom sa postiť do prevádzky. Prvý rok do môjho starožitníctva chodilo približne 5 ľudí za mesiac, no postupne sa moja klientela začala zväčšovať. Mali na to dobrý dôvod. Ak mi niečo v mojom kráme chýbalo pomerne rýchlo som to vedel zohnať. Znamenalo to pre mňa veľa behania a zháňania rôznych vecí, lenže čo bola druhá vec ktorá ma na mne prekvapila bolo to, že zháňanie ma začalo baviť . Zo začiatku to boli len také voloviny, ktoré mali zo skutočným starožitnosťami, málo spoločné. Postupom času narástla moja klientela a narástli aj jej nároky, niekto iný by sa možno sťažoval na príliš veľa práce. Mne to však pomohlo. Konečne ma niečo zaujalo a dokonca to bolo v súlade zo zákonmi. Pravda, občas štát nedostal, čo mu patrí no ja som sa v porovnaní zo svojou minulosťou, či už nedávnou alebo veľmi ďalekou, cítil ako bezúhonný občan. Nakoniec sa moje podnikanie rozrástlo do takých rozmerov, že bolo treba pribrať ešte dvoch zamestnancov. Vedel som akých ľudí hľadám takže hľadanie netrvalo dlho. Jeden z nich mal za úlohu chodiť po veci, ktoré sa nachádzali mimo štát druhý bol expert na overovanie pravosti. Fungovalo to tak dokonale, až to pripomínalo umelecké dielo. Ibaže aj v prípade v ktorom sa zdá, že všetko ide k lepšiemu nájde sa jedna vec, idúca opačným smerom. V tomto prípade to boli listy, od kamaráta z väzenia. Ich počet klesal a najsmutnejšie na tom je, že som to zbadal až keď prišli už len dva za rok. Starožitníctvo ma chytilo tak dokonale až som zabudol na človeka, ktorý mi k nemu najviac pohol. Zvláštne ako ľahko zabúdame na ľudí, ktorí v našom živote tak veľa zmenili. No ešte zvláštnejšie je keď na nás nezabudnú ľudia, ktorých by sme si najradšej nepamätali.
Od môjho prepustenia z väzenia ubehlo približne 5 rokov. V tom čase, bolo starožitníctvo dobre zabehané a mne sa život obchodníka začal zdať prirodzený. Ibaže občas keď si začneme zvykať na niečo zvykať príde prekvapenie. Niektoré sú príjemné, iné menej. Veľa ľudí hovorí o predtuchách. Ja na ne veľmi neverím ale keď som v jeden deň uvidel v novinách na prednej strane článok o policajtovi, ktorý mi zabil dvoch kamarátov a mňa dostal do väzenia, prisahám bohu, že sa mi pred očami objavil cintorín a zmocnil sa ma nepokoj. Nebolo to len tým, že človeku, ktorý zabil dvoch mojich priateľov sa darilo. Skôr to bolo tým, že minulosť ktorá vyzerala môjmu terajšiemu životu taká vzdialená sa zrazu pripomenula ako dávno zabudnuté zranenie, ktoré po rokoch začne opäť bolieť. No bolo tam ešte čosi, pocit že sa stane niečo zlé ma prenasledoval až do času kedy k tomu naozaj prišlo. Zhruba mesiac po tom, čo vyšiel článok o našom policajnom komplicovi ma doma po návrate s práce čakala návšteva. Asi nebude problém uhádnuť kto to bol. Dobrá správa pre mňa bola, že sa neprišiel pomstiť. Dobré správy však majú radi spoločnosť a tú im často robia ich horšie sestry. Tak to mu bolo aj teraz. Zabijak sa mi síce nechcel pomstiť ani ma potrestať za pokazenú zákazu ale chcel odo mňa službu. Tento krát zákazka znela podstatne jednoduchšie ako jeho minulá žiadosť a cena ktorú mi za splnenie ponúkol bola dvojnásobná oproti jeho poslednej ponuke, navyše by sa nedelila na štyri časti. Mne sa však do toho nechcelo. Dôvodov pre odmietnutie bolo milión. Chýbala mi predchádzajúca zručnosť, nebol lúpež s kým previesť, ale a to bolo najhoršie, kradnutie ma skrátka už nebavilo. Možno to spôsobila neúspešná lúpež vďaka ktorej som strávil v base niečo vyše desaťročie a strach z neúspechu. Podľa mňa to však skôr bolo rozhovormi s mojim spoluväzňom. Kradnutie pre mňa stratilo svoje čaro. Moje názory sa skrátka zmenili. Netúžil som už brať ľuďom ilúzie o tom že niečo vlastnia, ani si dokazovať svoje schopnosti a možnosti. Ilúzie sa ukradnúť aj tak nedajú a jediné čo sa nám kradnutím podarilo dosiahnuť bolo v ľuďoch vyvolať strach že prídu zo dňa na deň o veci o ktoré sa dlho usilovali. Dokazovať svoje schopnosti si nie je treba, stačí sa pohrúžiť do niečoho čo nás baví, či už nám to ide lepšie alebo horšie. V každom prípade ak vám ide horšie napríklad kreslenie, utŕžite, maximálne posmech a kritiku, ale ak vám nájde niečo proti zákonné hrozí vám toho oveľa viac. Nešlo o to, že by som mal výčitky svedomia alebo strach. Keď som totiž začínal obchodovať zo starožitnosťami neunikla mi jedna vec. Všetci ľudia svojím spôsobom kradnú. Keď sa to tak vezme peniaze a vplyv si kradnú banky, politici, podnikatelia, štát a rôzne inštitúcie. Veľa bežných ľudí si krádeže okolo seba neuvedomuje možno je to tým že sa už nekradnú len veci ktoré sú hmotné. .. Keď si spomeniete koľko ľudí Vás dokázalo obrať o o radosť, chuť, silu a čas iste pochopíte o čom hovorím. Rozdiel je len v tom, že väčšina týchto krádeží je v súlade zo zákonom. To, že sa svet a ľudia točia len okolo peňazí a vecí ,rozhodne nie je chyba zlodejov a nikdy ani nebola. Skôr by sa dalo povedať, že zlodeji sú výtvorom takéhoto spôsobu myslenia. Z tohto uhľa pohľadu sa mi moja minulosť nejavila a stále sa mi ani nejaví, ako niečo, za čo by som sa mal hanbiť. Lenže aj tak to bol pre mňa zbytočný risk, hlavne keď ma už adrenalín z nebezpečenstva a radosť z úspešne prevedenej krádeže nelákali. Moja nočná návšteva to však videla inak. Márne som sa ho snažil presvedčiť. Nič nepomáhalo. Nezaujímali ho moje argumenty ani moje dávno zabudnuté schopnosti. Nechcel na tú prácu nikoho iného. Musel som to spraviť ja.
Že sa mi tú lúpež nepodarilo previesť je jasné už z toho že píšem tieto riadky. Jasné nie je ako sa to dalo takto pokaziť. Celé to vyzeralo jednoducho. Starý byt v štvrti do ktorej policajti ani nezablúdia. Majiteľ, ktorý mal toľko rokov, že si mohol zo smrťou tykať a navyše sejf ktorý sa dal otvoriť s otvarákom na konzervy. Navyše tentoraz som sa už nespoľahol na svoje schopnosti a pripravil som sa na všetky komplikácie, ktoré mohli nastať. Teraz už viem, že pripraviť sa na všetky možnosti nie je možné. Stále si však myslím, že za môj neúspech mohla z časti nervozita zo zákazníka, z časti moje zabudnuté schopnosti pretože ako som už vo väzení zistil jedna vec je vedieť plánovať úplne iná vedieť plány previesť do reality. No najväčší podiel na mojom neúspechu mala určite moja nechuť k tejto práci. Nieže by ma nebavilo lúpež naplánovať, ale samotné prevedenie ma nijako nelákalo. preto aj nevyšlo a ja trávim posledné hodiny života vysvetľovaním môjho života.
Je zaujímavé, že môj život končí tam kde som začal žiť. Pre mňa totiž okrem všetkého nepríjemného čo, väzenie symbolizuje, bolo aj miestom v ktorom som začal premýšľať o svojom živote. No hej otec mal pravdu. Život sa nedá chápať, nie je to matematika. Aj keď sa v myšlienkach vraciam v čase, nedokážem povedať kde sa stala chyba. V tom že som sa pokúsil urobiť ešte túto zákazku, alebo v tom že sme s kamarátmi boli príliš namyslení a zobrali sme tú predposlednú? Pretože sme pracovali s neznámym človekom, alebo preto že keď nebolo čo robiť tak sa nuda zaháňala chľastom? Možno v tom že sme s Gregorom boli príliš tvrdohlavý a nechceli sme skončiť, keď sa nám nedarilo obísť bezpečnostné zariadenia, alebo v tom že som sa pred tridsiatimi rokmi zoznámil s novým spolužiakom, ktorý mi ukázal nový pohľad na život. Za chvíľu umriem, ale napriek všetkým chybám necítim nad nimi veľkú ľútosť. Iste spravil som veľa nezákonných vecí, nedá sa však povedať, že by ma to mrzelo. Život nikdy nebol o veciach nikdy som si tým nebol taký istý ako teraz. Jasné, že vec môže reprezentovať myšlienku. Lenže vec nikdy nebude myšlienka samotná. Jediná čo vyčítam, je že som už nestihol napísať list kamarátovi do väzenia z ktorého by pochopil, čo sa mi stalo ak mu už nenapíšem. V tomto som sklamal sám seba najviac. Možno práve preto nie som smutný, že ten môj končí. Jediná vec, ktorá mi stále behá po hlave a ktorú by som chce vedieť je čo to vlastne...