Přihlásit se  |  Zaregistrovat
cz Česká republika  / 
dnes má svátek:
Kryštof (16)
Logo
Posledný ťah
>
icon 01.07.2019 icon 0x icon 330x
Volám sa Max a som strelec. Neviem, čo sa deje. Prebral som sa iba pred niekoľkými sekundami, ktoré mi pripadajú ako večnosť. Možno sa niečo stalo a čas sa spomalil, napadne mi. Dokonca aj srdce akoby mi tĺklo pomalšie a akosi slabšie než zvyčajne. Vnímam len svoj dych, ktorý sa každou ďalšou milisekundou mení na ťažké syčanie. Musím sa rozhodnúť. No najhoršie na tej voľbe je, že ňou ovplyvním nielen svoj osud, ale aj životy ďalších. Dve riešenia. Dve cesty. Dve cesty, ktoré ma dovedú na dve rozličné miesta. Tie od seba nie sú až tak vzdialené, no diaľka nikdy nebola tým, čo by ma desilo. Ide skôr o to, čo tie miesta predstavujú. Jin a jang, čierna a biela, prehra a víťazstvo, preblysne mi hlavou. Víťazstvo a prehra, to je predsa hlúposť. Víťazstvo prehru nepozná... Alebo áno? Vlastne, keď nad tým zauvažujem, v podstate víťazstvo bez prehry neexistuje. Takže nech sa rozhodnem akokoľvek, vždy niekto vyhrá a niekto prehrá. Vždy je to tak. Teda, malo by to tak byť. Tak prečo je potom pre mňa také ťažké urobiť ten osudný krok? Odpoveď je jednoduchá. Nepoznám svoju farbu. A tá tu rozhoduje o všetkom.
Ticho vôkol mňa je desivé. Navonok je všade pokoj. Pozorujú ma len tí, čo ešte zvýšili. Ich ústa mlčia, no pohľady bodajú. Nedivím sa, od môjho pohybu závisí mnoho. Priam počujem ich myšlienky: „No tak, pohni sa už! Čo robíš? Je to predsa jasné, nie? Prečo ešte stále stojíš? Predsa vieš, čo treba robiť, je len jedna možnosť!“ Počkať, jedna? To nedáva zmysel... Ibaže by... Oni to vedia! Ja hlupák, vynadám si v duchu. Oni ma predsa vidia... A teda vedia, akú mám farbu! Stačí sa ich len spýtať! V duchu sa od šťastia a úľavy až rozosmejem. To je zvláštne, pomyslím si, vždy som sa smial nahlas. Jasne si pamätám, ako mi mama hovorila, sedeli sme vtedy na lúke a chytali lúčne koníky, že môj smiech znie ako kúzelné zvončeky. Myslel som si, že som nejaký lúčny škriatok. Znovu som sa vtedy zasmial, asi od radosti, a mama sa smiala so mnou. Náš smiech naozaj tak trochu pripomínal zvončeky. Tak prečo sa to teraz zmenilo? Na tom ale nezáleží. Chcem otvoriť ústa, aby som položil tú zásadnú otázku. No nejde to. A zrazu mi to všetko dôjde, náhle, akoby ma ožiarilo slnko na zvončekovej lúke. Keby som nebol vyrobený z akejsi pevnej liatiny, asi by som od šoku spadol. Pravda je takáto. Som obyčajná šachová figúrka.
Takže ide iba o šachovú partiu, to nie je až také zlé. Ale keby som si tak spomenul, kto sa pohol naposledy, všetko by bolo jednoduchšie. Ak by to bola biela, som čierny a môj ďalší krok je jasný. A rovnako by bol jasný aj v opačnom prípade, ak by som patril k bielym. Je zvláštne, ako si zrazu nedokážem vybaviť udalosti, ktoré sa odohrali pred pár sekundami, ale na lúku s koníkmi a zvončekovým smiechom, kam ma mama vzala, keď som bol ešte veľmi, veľmi malý, vlastne je to jedna z mojich prvých spomienok, si spomínam úplne zreteľne. To však teraz nie je podstatné. Dôležitý je iba môj ďalší krok. Ten jediný rozhodne. Keď sa tak nad tým zamyslím, vlastne ani neviem, prečo som si taký istý, že som na ťahu práve ja. Ako by povedal môj otec, je to zrejme jedna z vecí, ktoré proste vieš a nezamýšľaš sa nad tým, ako si na ne prišiel. A koniec koncov, je to predsa len hra. Nič to neznamená. Ale aj keď je to len šach, o ktorom mama hovorila, že je to hlúposť a raz mi v hneve rozhádzala figúrky, až jedna zaletela pod klavír a keď som sa ju snažil vytiahnuť, odpadla jej hlava, pravdou je, že nerád prehrávam. Radšej niečo neurobím, radšej zostanem sedieť, len aby som nemusel bojovať o víťazstvo. Pretože vždy je tu aj tá druhá možnosť, že prehrám. A to nechcem.
To je ale hlúposť, pomyslím si. Čo ak som len vo sne? Na a čo? Odpoviem si. Na tom nezáleží. Tak či onak sa raz musím pohnúť, skutočnosť či sen. Radšej sa pokúsim nájsť nejaké logické riešenie. Niečo tu predsa musí byť, niečo, čo by mi naznačilo, akej som farby. V mysli sa uškrniem. Aký to paradox, som obyčajná figúrka, no oči mi zjavne zostali, keďže svoje okolie a spoluhráčov vidím úplne zreteľne. No inak toho veľa nie je. Ja sám stojím na boku šachovnice, na čiernom políčku. Som približne v rovnakej vzdialenosti od obidvoch kráľov, čo je škoda, pretože ak by som bol bližšie k niektorému z nich, bola by väčšia pravdepodobnosť, že som proste zostal stáť na svojej strane. Takisto by mi pomohlo, keby som z pozície ostatných figúrok mohol vyčítať, či sú to moji spojenci alebo nepriatelia. Priamo neohrozujem nikoho a ani nikto neohrozuje mňa. Problém nastane, až keď sa pohnem. Ak sa pohnem s vedomím, že patrím k bielym, môžem sa pohnúť smerom k čiernej veži a nechať sa ňou vyhodiť, čím by som umožnil bielej kráľovnej, aby ukončila hru efektným šach-matom pre čierneho kráľa. Na druhej strane, ak som čierna figúrka, prvou cestou ísť nemôžem, pretože by ma vyhodila biela kráľovná – a to by znamenalo mat pre čierneho kráľa. Zostával by mi jediný pohyb, šikmo dopredu, smerom k bielemu kráľovi, ktorý sa nebude mať kam pohnúť a môj šach bude preňho zároveň aj mat a čierni zvíťazia.
Nečudujte sa, prosím, že sa neviem rozhodnúť. Rozhodnutia mi vôbec celý život robia problémy. A keď sú len dve možnosti, je to o to horšie. Viete, vždy každú z nich dopodrobna analyzujem a rozpitvávam, až pripomína toho mravcami napoly zjedeného lúčneho koníka, ktorého som našiel, keď som bol vtedy sám na zvončekovej lúke. A nakoniec sa rozhodnem v poslednej chvíli a ani nie som veľmi prekvapený, keď to nevyjde.
Ponúka sa mi aj ďalšia možnosť. Nepohnúť sa a zostať stáť, až kým sa tento sen, teda, pokiaľ je to sen, neskončí. Ale ako dlho by som musel čakať? A vydržal by som to? Keď už len tých niekoľko sekúnd mi pripadá ako večnosť? Nie, som si istý, že nakoniec by sa aj obyčajný sen zmenil na nočnú moru. Moja mama by povedala, že ju to ani neprekvapuje, že už vtedy na lúke mi v očiach zbadala niečo zlé, zvrátené, a to ju prinútilo, aby ma tam nechala sedieť, samého, a po niekoľkých hodinách, ktoré mi tiež pripadali ako večnosť, po mňa prišiel otec, utrel mi slzy a odniesol ma domov. Bol som príliš zmätený a vystrašený, aby som sa čokoľvek opýtal. Odvtedy sme o tej udalosti nehovorili. Zostala zachytená niekde vzadu, v zabudnutej mozgovej bunke, spolu s mŕtvym lúčnym koníkom, zrejme aby mi pripomenuli, že sa musím rozhodnúť. Vzdychnem a pozornejšie sa rozhliadnem okolo seba. Okraje šachovnice sú dosť vzdialené, takže presne nevidím, čo je za hranicami hracej plochy. Jediný blízky okraj je tesne za mnou. No nemá zmysel otáčať sa. To podstatné je v mojom zornom uhle.
Dôkladne si premeriavam tváre spoluhráčov. Čierna kráľovná stojí na opačnej strane šachovnice, usmieva sa na mňa, akoby sa chcela nahlas zasmiať. Ktovie či by jej smiech znel ako zvončeky... Asi nie, usúdim a stratím záujem. Úsmev čiernej veže pripomína skôr úškľabok. Vari sa mi vysmieva? Znamená to, že som biely a ona vie, že ma ihneď, ako sa pohnem, vyhodí? No možno ma chce len zmiasť... Ale prečo? Naozaj je to všetko také zamotané alebo sa mi to iba zdá? Možno... možno je to úplne jednoduché a ja všetko len komplikujem. Ako keď som sa snažil tej figúrke prilepiť hlavu späť na miesto a zalepil som si pritom prsty sekundovým lepidlom. Mama vyzerala, že ju to naozaj trápi, a polhodinu mi ruky namáčala v teplej vode, až kým sa mi prsty nepodarilo rozlepiť. Bál som sa, že ma bude hrešiť, ale ona ma nechala tak, ako keby jej to bolo jedno alebo čo. Vrátila mi to až potom, v iný deň, keď som to absolútne nečakal... Ale to teraz nie je dôležité. Práve som si totiž všimol, že okrem mňa je v hre už len jeden strelec. Čierny. Asi každému by intuícia našepkala, že podľa akejsi záhadnej vesmírnej spravodlivosti je omnoho väčšia pravdepodobnosť, že z každej farby zostane jedna figúrka. Pokiaľ si spomínam, ešte som nezažil hru, kde by zostali iba dvaja čierni strelci a biely ani jeden. Ale môžem sa na to spoľahnúť? Čierny strelec na mňa pozrel len kútikom oka a hneď zase odvrátil pohľad. Prečo sú všetci čierni takí... odťažití? Okrem kráľovnej, ale tie sa vždy tvária, ako keby boli tie najlepšie a najmilšie. Pritom tá biela, čo som ju vytiahol spod klavíra, vôbec nevyzerala nejako extra. Kto by aj vyzeral – bez hlavy.
Ale je to zvláštne, pomyslím si, že to bola práve biela kráľovná. Pomaly dochádzam k presvedčeniu, že patrím k bielym. Tí sa tvária prívetivejšie. Hovorte si, čo chcete, ale pohľady sú dôležité. Najmä biela kráľovná sa na mňa pozerá, akoby mi verila. Mäkký výraz jej nemej tváre mi pripomína mamu, keď spala a ja som si ľahol k nej, šťastný, že máme spolu aspoň chvíľu, maličkú chvíľku, keď sa nemusím báť, že urobím niečo zlé a mama bude kričať a ja nebudem chápať, čo ju zase nahnevalo. Ale je to biela kráľovná, zašepká hlások, ktorý sa na mamu hnevá. Je to tá, ktorú mama hodila pod klavír a odpadla jej hlava... Ale táto má hlavu na svojom mieste. Stavím sa, že keby prehrala, spadne a hlava sa jej odlomí. Mám šancu to vidieť, pomyslím si s istou škodoradosťou a vzápätí sa zahanbím. Ale stane sa to iba za predpokladu, že som čiernym strelcom, a nie bielym.
V jednom okamihu mi v hlave preblesne nejasná spomienka, nedokážem ju zachytiť. Zostal po nej len akýsi neurčitý pocit, taká tá neistota, pri ktorej viete, že niečo bude veľmi, veľmi nepríjemné, ale ešte neviete, do akej miery a je vám z toho až na zvracanie. Aj keď som iba obyčajnou figúrkou, pocítim tlak v žalúdku. Dýcha sa mi ešte horšie ako pred chvíľou. Figúrky predsa nepotrebujú kyslík, kričím v duchu, ale nepomáha to. Snažím sa zhlboka nadýchnuť a keď to nejde, sústredím sa na ten zvláštny pocit. Rozširuje sa mi do celého tela a ani neviem ako, zrazu mi všetky hlasy šepkajú, že som nositeľom čiernej farby, vždy som bol a vždy budem. Pred očami mám čiernu. Akoby som strácal vedomie... Zažmurkám. Obraz sa trochu rozjasní a vidím, že je to iba časť šachovnice. Ale ten stiesňujúci pocit, že som čierna figúrka, zostal. Niekde začujem hlas. „Prečo sa tomu tak brániš?“ Už ani nerozoznám či vychádza z mojej hlavy, jeho zdroj by rovnako dobre mohol byť aj na opačnom konci galaxie. Potichučky, učupený vo vlastných myšlienkach, si znovu spomeniem na bielu kráľovnú a na to, ako bezútešne a zúbožene vyzerala bez hlavy. A zrazu presne viem, prečo chcem patriť k bielym. Aby som nepatril medzi tých ostatných, medzi ktorými bola často aj moja mama a ktorí bielej kráľovnej odtrhli hlavu. Nechcem to. No mám vôbec na výber?
Kedysi mi mama spievala uspávanky. A keď už nevládala spievať, rozprávala mi rôzne príbehy. Raz mi povedala, že sme to my sami, kto si utvárame svoj život, že nič také ako osud neexistuje, že všetko závisí na nás, na našich rozhodnutiach. Čo ak to neplatí len na ľudský svet? Prečo, ak som dokázal preniesť do tela čierneho strelca spomienky na lúku a šťastie, ktoré som na krátku chvíľu cítil, prečo by som sem nemohol preniesť aj tento princíp? Čo ak je to moja voľba, čo ak je len a len na mne, ako sa rozhodnem, čo urobím? Môžu šachové figúrky zmeniť farbu? A záleží vôbec na tom? Čo ak ide o vnútro, o mňa, o moje myšlienky, ktoré dokážu spraviť zázrak, ak im skutočne uverím?
Rozhodnem sa. Som biely. Chcem byť biely. Dúfam, že sa nemýlim, dúfam, že každý máme v sebe bielu aj čiernu a je len na nás, ktorá farba prevládne. Chcem, želám si, aby to u mňa bola biela. Sprvu neisto, no potom s hlavou hrdou vztýčenou sa pohnem smerom, ktorý zaručí víťazstvo bielym. Som biely! Kričím v duchu. Biely! Dostanem sa na svoje miesto a vidím, ako sa ku mne pohýna nie čierna veža, ale biela kráľovná. No samozrejme, musí, je to jediná možnosť, ako vyhrať. Ale počkať, to znamená, že... Nie, určite to nie je pravda! V tej chvíli do mňa udrie a ja sa nebránim, bez odporu sa zvalím na zem, veď som urobil všetko tak, ako som chcel, prvýkrát v živote som sa rozhodol správne, a vyletím až za okraj šachovnice. Predtým som sa bál pohľadu sem, no teraz vidím, že úplne zbytočne. Je to tu úplne pokojné, vznášam sa v tmavomodrom, tak akosi zvláštne sa trblietajúcom vzduchoprázdne. Je také príjemné konečne nerozmýšľať, pomyslím si. Hra sa skončila. Akonáhle mi to dôjde, uvedomím si, kde som a ako som sa sem dostal.
Je deň, keď sa mama rozhodla potrestať ma za to, že som si pred mnohými rokmi zlepil prsty pri opravovaní bielej kráľovnej. Neviem, prečo sa rozhodla potrestať ma práve dnes. Myslel som si, že na to už zabudla. Aká naivita. Ja som predsa nezabudol. Asi som však dúfal, že sa zmenila. Už dlhší čas nebola náladová. Bola taká – normálna. Už takmer rok, asi odvtedy, ako od nás otec odišiel, už nebila ani seba, ani mňa. Niekedy sa usmiala, no nie tak záhadne, ako vždy vtedy, keď ma išla potrestať. Jednoducho normálny úsmev. Tak prečo teda práve dnes...? Zrejme sa to už nedozviem. A, ako som už niekoľkokrát povedal, nie je to až také dôležité. Asi ju niečo rozrušilo. A do hlavy sa jej začali vkrádať zlé myšlienky, ako ich sama nazvala, keď sa mi v minulosti s plačom ospravedlňovala, že ju to mrzí a že mi nechcela ublížiť. Chcel by som jej pomôcť, ale nevládzem. Okolo krku sa mi zviera čosi tesné. Aspoň mi je teraz jasné, prečo sa mi počas hry tak zle dýchalo. Naozaj som mal málo kyslíka. A skutočne išlo len o pár sekúnd, napadne mi, a mám čo robiť, aby som sa nahlas nezasmial. Aké je ku koncu všetko jednoduché! Nové myšlienky ku mne prichádzajú čoraz zriedkavejšie, no deje sa to všetko pomaly ako v spomalenom filme, tak pomaly, že tie zmeny sotva postrehnem. Obraz pred očami sa mi začína rozplývať. Napadne mi, že niektorým ľuďom sa vraj v takejto chvíli pred očami premietne celý život. Je to zvláštne, no ja myslím radšej na šach. Ten som mal aj tak vždy akosi najradšej. Pred tým, ako stratím vedomie, pohľadom sa ešte naposledy vrátim na šachovnicu. Čierne figúrky sa mračia, asi preto, že obyčajný čierny strelec tak hlúpo umožnil víťazstvo druhej strane. Ja však vidím len bielu kráľovnú, stojí hrdo a hlavu – vztýčenú hlavu – má stále na mieste.
PeopleSTAR (0 hodnocení)
Další příspěvky autora
Čarodejnice už nepálime
Už nepálime čarodejnice Tak znela tabuľa pri vstupe do dediny. Vbehla som dnu, p...

TOPlist TOPlist
Stránky PeopleLovePeople používají soubory cookie. (Další informace).