Čarodejnice už nepálime

Už nepálime čarodejnice
Tak znela tabuľa pri vstupe do dediny.
Vbehla som dnu, plná naivnej detskej radosti
A čakala, že nájdem skutočné priateľky
Hľadala som – všade.
Najprv – vonku, za kríkmi,
Potom – v stodole, opustená kopa zašlej slamy
A o dvere opretá – rozlomená metla
Vošla som do domu
A uvidela som ju, svoju prvú čarodejnicu.
Konečne! Mávam jej. A ona mne.
Aká radosť! Odráža mi radosť, ktorú cítim pri pohľade na jej žiaru v očiach a večne strapaté vlasy.
Podišli sme k sebe, dotkla som sa jej a potom jej odrazu – seba.
Ja som jej odrazom, ona Bola vždy za zrkadlom, vždy, zostala tam stáť a plakala,
Keď prišli ľudia a vytiahli ma z domova
Plakala, lebo tušila, že jej obraz zničia.
No v tejto dediny vraj čarodejnice nepália.
Nemusia.
Čarodejnice sa zabijú samy.
Mučenie, šepkanie, strach, opustenosť, odniesli mi zrkadlo.
Zabudla som, kto som. Nemal mi kto našepnúť. Ticho. Vo mne. Vzdala som sa.
Dobrovoľne. Nasilu.
Moja voľba. Snaha predísť utrpeniu.
A skončila som – mŕtva obeť – telo – bez duše, duša bez – života.
A vlasy mi česali hrebeňom, driape mi pokožku hlavy až do krvi.
Vybehla som s plačom, len aby ma vrhli do suda s lepkavou tekutinou, prijali ma za svoju
Čo je to? Pýtam sa zdesená, pohľady upieram do útrob tmavej tekutiny, ligoce sa v svetle mesiaca
Krv čarodejníc, odvetili.
Ale – zavrela som ústa...
A vypustila som tam všetku svoju čarodejnú krv, všetko, čo bolo Moje
Vyliali to sviniam – vraj – to nie je pre ľudí.
A ja som im uverila.
Bola to totiž čierna krv, tajomná, desivá
a človek ľahko podľahne pokušeniu vzdať sa vlastnej temnoty.
Stratená, vyschnutá, zničená, hľadala som zrkadlá, aby som našla to, čo mi vzali
Nazrela som do tisícky zrkadiel, no v žiadnom z nich som nevidela Seba.
Zmením sa, povedala som si, aby som sa na seba znovu pozerala s radosťou.
Zmenila som sa. Pristane ti to, chválili ma. Naozaj? Potešená som pobehla k zrkadlu,
A nechápavo som hľadela na tú škratu, čo sa na mňa dívala.
Nie, ináč. A znovu a znovu. Tak, ako mi radili, tak, ako som si ja myslela, že to má byť, že len tak budem šťastná.
Na obraz iných. Ako ona, ako tamtá. Vyzerá šťastná. A aj ja som – vyzerala.
No zrkadlo na mňa zazeralo a nenávidelo ma. Nenávidelo ma preto, lebo som opustila svoju temnotu
A snažila sa ju pretaviť na svetlo. Dvojité svetlo znie v tejto dedine lepšie ako svetlo s tmou.
Deň za dňom, noci tu nemajú.
V noci sa trasiem od chladu, nezahreje ma ani teplo horúcej fľaše.
V sne na mňa kričala známa tvár, ktorú som si po prebudení nepamätala.
Pozri sa na mňa! Plakala, kričala, zúrila, vyhrážala sa, zničením seba, zničením mňa.
Odmietla som jej pozrieť do tváre.
Videla som len cícerky krvi, ktoré jej stekali po rukách a nenávidela som ju za to, že mi kazí môj sebaobraz dokonalosti.
Trvalo to dlho.
Bála som sa, tak strašne som sa bála.
Ľahšie bolo nebyť – nežiť, mŕtvola s úsmevom na tvári.
Hanbila som sa za seba, za to, že som sa stratila, že som sa vyhnala z raja,
Vinila som iných, vinila som seba.
Vina, Vina, Vina, kričalo všetko vo mne.
Odpusť, zašepol hlas, ktorý som nepoznala.
Vyšiel zo stodoly, malý chlapec, držiac zlomenú metlu, na tvári bolesť,
No zároveň neha, súcit, milosť.
Podáva mi metlu.
Je zlomená, namietnem.
Ja viem, povedal chlapec. No ona za to nemôže. Je tvoja. Prijmi ju.
Vzala som ju do ruky a triesky sa mi bodavo zapichli do dlane.
Skríkla som od bolesti. Po dlhom čase som znovu pocítila bolesť. Utrpenie.
Chcela som utiecť, no zrazu som nemohla. Nemohla som. Vedela som, že metlu z rúk už nepustím. A tak som začala zametať. A triesky ma bodali a slzy mi stekali po tvári a zubami som hrýzla rukoväť metly, len aby som nekričala od bolesti.
Bolesť. Oslepujúca bolesť.
A potom občasné svetielko, predierajúce sa pomedzi temnotu.
Nádej. Tak akosi som sa s tou bolesťou už zmierila.
No do zrkadla sa zatiaľ pozrieť neodvažujem.
Viem však, že jedného dňa sa celou silou opriem o metlu, vstanem a znovu sa uzriem v Pravde, doráňaná, no plná Seba. V sebe.
A už sa znovu nestratím.