Pohovor

Pohovor.

Poznáte ten pocit keď idete na pohovor. V žalúdku škvŕka trocha nervozity, na dlaniach sa rosia kvapky strachu a v srdci sa krčia sebadôvera s nádejou. Človek na pohovore samozrejme prežíva ešte kopec iných pocitov. O väčšine z nich platí, že ich prežíva len osoba, ktorá sa o prácu uchádza. No predsa sa nájdu aj také, ktoré s vami zdieľa aj človek určený ten pohovor riadiť. Jedným z nich je zvedavosť alebo inak povedané záujem. No záujem je tam len v prípade ak človeka, ktorý s vami ten pohovor vedie jeho práca zaujíma a baví. Toto rozhodne nebol môj prípad. Ja som preradenie na túto pozíciu bral ako trest. Trest som pre zmenu nechápal ako niečo motivujúce a to bol hlavný dôvod prečo sa môj pracovný pomer skončil dosť na rýchlo, ale to radšej vysvetlím obšírnejšie.
Bol som zamestnancom firmy zaoberajúcej sa reklamou a pôvodne ma sem prijali na úplne inú pozíciu. No ukázalo sa, že tvorivosť alebo kreativita sa tiež môžu vyčerpať. Mne nanešťastie začali dochádzať zaujímavé nápady rýchlosťou holywoodskeho manželstva. Šťastím v nešťastí bolo, že riaditeľ razil stratégiu, “Ľudia potrebujú len trocha zmeny a múza ich kopne.“ Hoci som riaditeľa osobne nepoznal a nikdy som ho nestretol bol som mu za ten prístup vďačný teda aspoň prvého polroka. Potom sa začalo mierne povedané hmlisté obdobie môjho života. Mal som istú predstavu, ako by som sa mal správať k potenciálnym kolegom a na základe čoho som mal určiť, či sa na danú pozíciu hodia. Sám som predsa pár pohovorov absolvoval. Chvíľu som sa dokonca na tom poste týmito zásadami riadil. No postupne ma trpezlivosť opúšťala a s ňou ruka v ruke išli aj moje dobré spôsoby. Ľudia sú totiž osobití, nedajú sa analyzovať ako nejaký text. Navyše kreativita je dosť komplikovaný pojem. Stručná definícia by asi bola, že kreatívny človek je niekto kto dokáže vytvoriť niečo, čo má štýl a čo je originálne. Už nikto Vám ale nepovie za akých podmienok to ten človek vytvoriť dokáže ani za aký čas a už vôbec sa nedá povedať, že všetci tvorivý ľudia majú rovnaký charakter a sklony. V prípade ich schopností sa dá odrážať od ich portfólií, lenže kto si môže byť istý, či je to naozaj ich vlastná tvorba. Čo sa povahových vlastností týka sú na tom tí kreatívny úplne rovnako ako ostatní ľudia. Môžu byť depresívny alebo optimisti, môžu byť arogantný a sebavedomí alebo bojazlivý a tichý. Milióny ďalších povahových a intelektuálnych vlastností Vám bránia dobre odhadnúť, či daný človek dokáže tú prácu zvládnuť. A ak sa vám už aj podarí nájsť takého človeka, ktorý kreatívny aj je zistíte, že dokáže tvoriť len za takých podmienok s ktorých väčšinu mu nie ste schopný splniť.
Skúste sa aspoň na chvíľku vžiť do mojej situácie a pochopíte prečo mi začali dochádzať nervy.
Na pohovore máte niekoho s celkom slušným portfóliom. No keď sa snažíte z neho vymáčknuť nejaké bližšie informácie jeho odpovede sú horšie ako u 5 ročného hanblivého dieťaťa. Ak mu dáte nejakú mini úlohu výsledok je maximálne slabý. Dalo by sa predpokladať že radšej tvorí a vymýšľa keď nie je pod tlakom, lenže istotu aj tak nemáte. Navyše keby to aj tak bolo nemôžete mu zaručiť, že v práci pod tlakom nebude. Niečo iné je ukecaný, samoľúby človek ktorému chýba to zaujímavé portfólio ale zato výsledok mini úlohy je horší ako u toho hanblivého. Možno si poviete, že ten druhý prípad je horší. Hm..no prvých par mesiacov na tej pozícii by som s vami súhlasil, no po mojich skúsenostiach musím nesúhlasiť. Možno sa to zdá nelogické, ale nie je to tak. Celý rok vám chodia ľudia s rôznymi kvalitami charakterovými aj intelektuálnymi. Musíte počúvať a reagovať na tých sebavedomých a drzých, to sa dá spraviť aj vtipným spôsobom. Čiže pre mňa aspoň aká také zábava. Lenže čo s tými zakríknutými a plachými. Otázky im vtipne klásť nemôžete, lebo sa uzavrú ešte viac. Bolo to čudné ale v poslednom období som síce neznášal všetkých adeptov, ale tí tichý mi fakt išli na nervy asi najviac. Pravdepodobne si začínate myslieť, že už rozumiete prečo som v práci skončil. No ak predpokladáte, že som dal výpoveď lebo ma moja práca nudila, tak sa mýlite. Pozícia v ktorej som sa ocitol ma naozaj ubíjala, odísť som však nechcel. Musel som myslieť aj na peniaze , ktoré som v práci zarábal a tie rozhodne neboli malé. Keby mi osud nešplechol do tváre ďalšiu várku kyseliny pravdepodobne by som sa na tej pozícii bol ešte nejaký čas trápil. Ďalší nápor na moju psychiku prišiel v podobe novej pozície, na ktorú sme začali hľadať správneho adepta. Bolo to moje predchádzajúce miesto. Nechuť k mojej súčasnej práci dostala nového spoločníka, zúfalstvo. Ak totiž začali hľadať niekoho na moje miesto, tak sa moje šance vrátiť k tomu, čo ma bavilo zmenšili na nulu. S tým som sa nevedel zmieriť. Zúfalstvo sa po pár dňoch premilo na čistý hnev. Bol som naštvaný na všetkých, na kolegov , vedúcich, riaditeľa ale najviac som bol naštvaný na uchádzačov o toto miesto. Nemohol som komplikovať život kolegom ani vedúcim ale tým nešťastníkom, ktorý sa ku mne dostali na pohovor som to osladil poriadne. Už som nebral ohľad na to, či niekoho z nich urazím alebo nahnevám. Bral som ich všetkých ako supov, ktorý sa zlietali na moje miesto. Možno mi chýbal ten druh kreativity aký bol potrebný na tvorbu reklamy. Určite mi však nechýbala kreativita na vymýšľanie, zaobalených urážok. Zopár uchádzačov odo mňa odchádzalo takých ponížených, že sebadôveru hľadajú pravdepodobne doteraz. Možno sa Vám teraz javím ako špina a v tom čase som aj riadna bol. Lenže nechcel som si to ani sám pred sebou pripustiť. Ľudia si dokážu pripustiť o sebe veľa vecí, ale bezcitnosť a krutosť si prizná asi málokto. Takto som vyvádzal asi mesiac, potom narazila kosa na kameň.
Pri práci s ľuďmi, dokonca aj keď tú prácu nenávidíte sa naučíte sledovať ich správanie. Keď sa Vám dobre podarí odhadnúť ich pravú povahu viete ako na nich. Ak ich chcete potrápiť, nemusíte ich zhadzovať priamo, robíte to len v malých náznakoch postupne im drvíte ego. Nakoniec ich dorazíte nejakým sarkazmom. Pri správnom postupe je veľmi malá šanca, aby sa ich pokus o danú pracovnú pozíciu ešte niekedy opakoval. Minimálne nie v tejto firme, nie u mňa. No ako som vravel na začiatku, človeka nikdy úplne neviete odhaliť a to sa vám môže stať osudným Ja som za môj zlý odhad po zásluhe zaplatil miestom. V ten deň som nemal veľa uchádzačom. Mne osobne to celkom vyhovovalo. Najradšej by som bol keby som nemal nahláseného nikoho. Číslo tri ma však tiež potešilo. Bežne som dokázal za 2 hodiny vybaviť 2-troch uchádzačov. Záležalo to na tom ako rýchlo som rozložil ich psychiku. Neočakával som žiadne kombinácie, veď prečo by aj keď doteraz žiadne neboli. Prvý dvaja uchádzači naozaj splnili moje očakávania a po hodinke čierneho humoru som ich mal s krku. Prvá bola mladá dievčina, vyzerala ako večná optimistka aspoň kým sme neprešli ku koncu pohovoru. Trocha som ju aj ľutoval bola milá, jej portfólio bolo celkom zaujímavé, ale išlo o moje miesto. a tak som ju na moje nové pomery slušne zamietol. Chlapec, ktorý prišiel na pohovor po nej zďaleka nemal ani jednu z jej vlastností či už pracovných alebo osobných. Bol namyslený a drzí. Toho som trochu, len tak pre vlastné potešenie, uzemnil a vyprevadil som ho von dverami oveľa menej zdvorilo ako dievča pred ním. Po týchto dvoch adeptoch vošiel dverami mojej kancelárie, posledný klinec do rakvy mojej pracovnej pozície.
Asi štyridsať ročný chlapík vkráčal s pokojom Angličana, predstavil sa, sadol si na stoličku a čakal čo sa bude diať. Začínal som pri ňom opatrne, lebo niečo iné je komunikovať s mladými ambicióznymi ľuďmi a niečo iné zo starým skúseným mužom. Kládol som bežné otázky a dostával bežné aj keď o niečo stručnejšie odpovede. V duchu som ho zaradil medzi tých tichších a začal som sa pripravovať na útok. Pomedzi prezerania jeho portfólia som sa ho ďalej čosi vypytoval, ale tento krát už v otázkach boli mierne ostne posmechu. Spočiatku ich zdvorilo ignoroval. Len sa pri každej narážke na mňa pozrel tým pohľadom, v ktorom je mierny údiv spolu s otázkou, prečo ho vlastne urážam. Zatiaľ na moje posmešky nereagoval ale ako som pokračoval na mojej ceste za nezamestnanosťou sa otázka v jeho pohľade sa zmenila na :“Čo si ty za debila?“ tento jeho pohľad ma rozčúlil. Prešiel som do ostrejšieho útoku. Môj odhad, že sa stiahne sa však tento krát nepotvrdil. Vracal mi moje ironické poznámky späť a to takým spôsobom, ktorý ma zakaždým viac podráždil: Bolo to ako keby ma dobehol. Po trištvrte hodinovom rozhovore som už bol rozpálený do červena. Nechýbalo veľa k tomu aby som ho nenapadol fyzicky. On vyzeral pokojný, dokonca sa mi zdalo ako by sa na celej situácii dobre bavil. Keď som ho konečne vyprevádzal k dverám, spýtal sa ma či by sa nemohol uchádzať aspoň o moje miesto keďže mne to vraj očividne nejde. Od zlosti som ho priam vystrčil von. Potom som vliezol do svoje kancelárie a trasúc sa od zlosti som si sadol na stoličku, kde som chcel situáciu trocha rozdýchať. Ak by bol muž čo len trocha pomstychtivý, bol by som v riadnej kaši. Veď som ho s tých dverí priamo vystrčil, okrem toho ku koncu pohovoru som už na ňom urážal všetko a už vôbec nie v náznakoch. Žiaľ minulosť sa zmeniť nedá. Do konca pracovnej doby sa mi podarilo ako tak sa upokojiť. Nedalo sa nič robiť. Ospravedlňovať som sa mu nechcel navyše moje správanie sa ospravedlniť ani nedalo. Nebola to predsa jeho chyba, že nie som dosť šikovný aby som mohol robiť robotu, ktorá ma aj zaujíma. Koniec koncov ak sa muž aj bude na mňa sťažovať a mňa vyhodia aspoň si budem môcť nájsť niečo zaujímavejšie. Doma som sa chvíľu ešte potrápil otázkami typu čo ak, ale potom som to nechal plávať a zaspal som.
Na druhý deň som išiel do práce pripravený na všetko, alebo som si to aspoň myslel. Podľa mojich najhorších predstáv ma moja nadriadená zavolala do svojej kancelárie. Stál tam s ňou aj môj známi zo včera. No moja predstavivosť siahala len po tento bod. Keď mi riaditeľka oznámila kto je dotyčný muž ,nezmohol som sa na jediné slovo: nebol to nikto iný ako riaditeľ firmy. To však ešte nebol koniec mojej nočnej mory. Ako my riaditeľ osobne oznámi, včera mi chcel ponúknuť staré pracovné miesto, no zaujímalo ho aj moje pôsobenie na tom novom. Záver môjho pôsobenia v tej firme si asi viete predstaviť. Len mi povedali, čo mám spraviť a ja som ich, bez slova poslúchol. Z práce som odišiel ešte v ten deň.
Dokončil som rozprávanie. Viem že na svojom pracovnom pohovore by sa podobné skutočnosti mali radšej zamlčať, no nechcel som klamať. Okrem toho toto bola tiež reklamná agentúra a je možné, že už o mne aj tak počuli. Veď podobné príbehy sa šíria pomerne rýchlo
Muž na druhej strane stola sa na mňa priateľsky usmial. Povedal iba jednu jedinú vetu: „Viete pravdepodobne by sme Vás z vašimi schopnosťami aj prijali, ale zhodou náhod ja som jeden z tých ľudí s ktorých ste si pri pohovore robili posmech.“