Zlodej-2

Niektorí ľudia sa uspokoja s tým čo už dosiahli, iní vo vylepšovaní svojich schopností a vedomostí pokračujú ďalej. My sme boli ten druhý prípad. V priebehu ďalších štyroch rokov sme sa zdokonaľovali aj v ostatných oblastiach kradnutia. Učili sme sa otvárať zámky, falšovaniu priepustiek a papierov od doktora, vyhýbaniu sa alebo odstraňovaniu poplašných zariadení a čo je najdôležitejšie učili sme sa plánovať a zvažovať naše možnosti a riziká. Väčšinu nášho spoločne strávenému času sme venovali krádežiam alebo ich plánovaniu. Po ôsmej triede nebol pre nás problém dostať sa do všetkých miestnych obchodov, zlatníctva, múzea. Jednoducho všade kde by mohlo byť niečo cenné. Viem to naisto, lebo sme to aj spravili. Ak sa začínate pohoršovať, tak úplne zbytočne. Všade sme sa síce vlámali, ale nikde sme nič neukradli. Už len možnosť niečo také spraviť nás uspokojovala.
Po ukončení základnej školy, sme sa rozhodli ísť na tú istú strednú školu. Odbor nás nezaujímal. Náš výber sa sústredil, na tie ktoré boli vo veľkých mestách. Veľké mestá predstavovali všetkého viac. Viac múzeí ,zlatníctiev, klenotníctiev, starožitníctiev ,pôšt a v neposlednom rade viac anonymity. Všetko toto do kopy pre nás znamenalo viac skúseností a príležitostí sa zlepšovať. Stredná škola, bola skutočná škola môjho nasledujúceho života. Rovnako ako v posledných dvoch ročníkoch na základnej aj tu sme sa snažili vlámať do všetkého, čo mohlo obsahovať niečo cenné. No tu bolo všetko viac zabezpečené. Spravili sme si preto harmonogram. Každý mesiac boli na programe 3 byty a každé tri mesiace zabezpečenejšie budovy. Na tieto vlámačky bolo treba viac času. Bolo treba pozisťovať, čo najviac o budove, o ľuďoch ktorý tam pracujú a samozrejme aj o bezpečnostných opatreniach, ktoré tam boli zavedené. Zo začiatku nám to zaberalo značné množstvo času, no pri všetkých činnostiach sa opakovaním človek zlepšuje. Pre nás boli vlamačky záľuba takže naše pokroky boli rýchlejšie. Ani ten najlepší sa však chybám nedokáže vyhnúť a nás v tom čase vystihovalo skôr slovo podpriemerní. Naše chyby našťastie neboli až také veľké aby nás chytili a keď sa to tak vezme boli to práve chyby, ktoré nás naučili improvizovať a zvládať nečakané situácie. To však nebolo jediné, čo sme vďaka chybám získali.
Ako som spomínal v našom harmonograme boli budovy, ktoré mali lepšie vyriešenú ochranu a tie našu kriminálnu hobby takmer pochovali. Do bytov sa nám darilo vlámať bez problémov lenže budovy ako napríklad zlatníctva mali oveľa premyslenejší systém poplašných zariadení. Asi aj úplný laik vidí rozdiel medzi vykradnutím domu a napríklad múzeom. Do priemerného bytu sa stačí dostať , čo znamená, že vyradíte tak jedno poplašné zariadenie a je to vybavené. No to neplatí pre budovy ktorých cena je nulová oproti tomu, čo majú chrániť.
Obísť bezpečnostné zariadenia, bol v tom čase problém, ktorý nám zaberal najväčšie množstvo času. Naše technické vybavenie bolo chabé a mizerné boli aj naše znalosti na zneškodnenie kvalitnejších poplašných systémov. To znamenalo menšie množstvo času na samotné prevedenie vlámania a väčšie riziko. Naše vlamačky ostávali kvôli tomu nedokončené. Ten pocit neschopnosti niečo ukradnúť bol nepríjemný. Veď si to len skúste predstaviť. Dokážete sa dostať do budovy, ale nie ste schopný odtiaľ nič vziať. Nešlo nám o tie veci, išlo o tú možnosť. Veď aký je to zlodej, ktorý sa síce môže dostať všade, ale neviem odtiaľ nič odniesť. Keď sa človeku dlhodobo niečo nedarí má dve možnosti. Buď zohnať niekoho, kto mu poradí alebo sa na celú záležitosť vykašle. Prvá možnosť nepripadala do úvahy. Za prvé žiadneho takého človeka sme nepoznali a za druhé dôverovať v takýchto veciach niekomu neznámemu sa nám zdalo hlúpe. Ostávala druhá možnosť, lenže naša tvrdohlavosť ju silou mocou nechcela pripustiť. V našom najväčšom zúfalstve sa ukázala pravdivosť otcovho názoru ohľadne chápania života. Život je jedno veľké prekvapenie.
Jedným z našich cieľov bolo aj galéria s obrazmi. Každý z obrazov, bol chránený samostatným poplašným zariadením a aj keď nám už dopredu bolo jasné ako to dopadne, skúsiť sme to museli. Už pri vstupe do budovy sa nám niečo nezdalo, ale naše zlodejské inštinkty neboli ešte natoľko vycibrené aby sme videli, čo nie je v poriadku. Preto sme si nevšimli, že svetlo na chodbe bolo tlmené, hoci pri našich obchôdzkach svietilo normálne. Naše prekvapenie keď sme vošli do prvej miestnosti s vystavenými obrazmi bolo niečo medzi vianočným a oznámením o úmrtí blízkeho. V miestnosti bolo slabé osvetlenie, pretože svetlá sa v miestnostiach s obrazmi na noc tlmili. Na stenách mali visieť v sklenených vitrínach obrazy, háčik bol v tom, že v niektorých vitrínach viseli len prázdne rámy. Predné sklo vitrín bolo odstránené a položené na zem. Chvíľu sme sa potichu dohadovali, čo sa stalo, hoci to bolo zjavné. V ďalšej miestnosti na nás čakal podobný pohľad, s jedným rozdielom. Tým rozdielom bol asi 25 ročný mladík, ktorý zaujatý odstraňovaním skla náš príchod ani nepostrehol. Keďže si nás nevšimol mali sme možnosť pozorovať ako zneškodňuje poplašné zariadenie. To, čo by nám zabralo minimálne trištvrte hodiny a výsledok by bol prinajmenšom neistý, on zvládol za necelých 5 minút. Vidieť ako niekto zvláda problém, ktorý ste vy nedokázali vyriešiť mesiace, vyvoláva celé spektrum pocitov od závisti až po obdiv. Všetky mnou aj prebehli. Jedným z tých pocitov je však aj túžba naučiť sa to. Vedení týmto pocitom sme sa ho rozhodli presvedčiť ho aby sa k nám pridal. Na oslovenie sa strhol a vyzeral našou prítomnosťou prekvapený a vystrašený. Po našom vysvetlení kto sme a čo tu robíme sa mu na tvári objavil úsmev, ktorý takmer prešiel do smiechu. Na našu radosť sa nenechal dlho presviedčať o tom aby sa k nám pridal. Koniec koncov, prečo nie? Traja ľudia si vedia lepšie podeliť úlohy, vedia viac odniesť a ako je známe “viac hláv viac vie.“ Toto bol začiatok našej novej éry, keď sme vďaka novému členovi dokázali ukradnúť prakticky všetko.