Zlodej - 1

Ak ste už zažili to šialené, strašidelné nutkanie, že za chvíľu umriete, zhruba viete pochopiť ako sa cítim. Píšem “zhruba“ lebo pre mňa to nie je nutkanie, ale fakt. A tak, aj keď som v živote napísal len pár listov píšem ešte jeden, posledný. Nemá adresáta, pretože už nemám nikoho komu by som písal. No aspoň dozorcom, ktorí ho nájdu chcem objasniť ako som sa sem dostal a prečo som odišiel tak narýchlo a bez rozlúčenia. Možno všetci máme pred smrťou nutkanie povedať o sebe čosi viac. Viac než o nás vie hocikto iný. Netuším či to, čo píšem bude niekomu užitočné, pretože môj život užitočný asi nikomu nebol. Z môjho uhľa pohľadu sa však v posledných chvíľach života venujem niečomu, čo nie je nezákonné, nebezpečné, nemorálne alebo zdraviu škodlivé. Mimochodom v tomto inštitúte by sa pravdepodobne mohlo z veľa ľudí stať spisovateľov. Času je dosť, máte aj množstvo námetov a za istých podmienok máte aj pokoj. Len tak medzi nami, k tým podmienkam sa radia známosti spolu s aspoň zdanlivým dodržiavaním predpisov. Známosťami sa žiaľ nemôžem pochváliť, ale v súčasnej situácii by mi nepomohol ani „Krstný otec.“ Keď som tu bol ubytovaný prvýkrát bolo všetko o inom. No vlastne nie úplne všetko, v každom prípade odlišná bude dĺžka mojich pobytov. Na rozdiel od ostatných väzňov ja nemám čas a nemám tu ani žiadnu spriaznenú dušu, ale aj tak neviem, čo iné by som mohol robiť ako spomínať. Čo človek vlastne môže robiť v base, keď čaká na smrť o ktorej vie len toľko, že príde a príde čoskoro? Ostáva mi písať a spomínať na lepšie časy, teda ak niečo ako “lepšie časy“ existuje. Začnem tak ako sme začali všetci. Od narodenia.
Narodil som sa približne pred 42 rokmi. Presný dátum svojho narodenia nepoznám. V našej rodine sa narodeniny neoslavovali a mňa čísla na občianskom a iných dokladoch aj tak netrápili. Náš otec bol v okolí považovaný za čudáka. Nebol vyšinutý, len mal na väčšinu vecí a udalostí názory, ktoré boli mierne povedané zvláštne. Okrem iného bol príčinou prečo ma nezaujímal ani len vlastný dátum narodenia. Od malička do mňa vtĺkal, že svet za veľa nestojí a ľudia ho nikdy nespravia lepším. Nie preto, lebo by boli zlí ale preto lebo sú sprostí. Podľa neho najlepší spôsob ako s nimi vychádzať bolo držať si od nich odstup. Nestaral sa ani o môj prospech v škole. Škola pre neho predstavovala len možnosť, ale nie záruku ďalšieho úspechu. Peniaze a slávu považoval za niečo, čo spokojnosť prinesie málokedy zato takmer vždy donesie mračná závisti a smútku. Život samotný chápal ako vec ktorá stojí za zamyslenie lenže väčšina ľudí mu chce aj rozumieť a to podľa neho nebolo možné. Jednoducho môj otec bol iný. Z odstupom času s ním však v jednej veci na sto percent súhlasím. Podľa neho ľudia zo všetkých činností najradšej klamú sami seba. No ako väčšina z nás aj ja som na túto pravdu prišiel neskoro.
Môj život od narodenia až po 5 triedu základnej školy prebiehal až na “čudáka“ otca celkom normálne. Mal som pár kamarátov, bol som nenápadný, málo komunikatívny a priemerný žiak. Človek sa však môže zmeniť a často sa vďaka okolnostiam mení. Pritom nezáleží, či si okamih svojej zmeny pamätá alebo nie. Ja si ho pamätám veľmi dobre. Bolo to v čase keď som bol žiakom piatej triedy. Vtedy k nám prestúpil žiak z iného mesta. Rovnako ako ja bol priemerný študent a tiež sa v triede obzvlášť neprejavoval, ale keď sme sa spolu zoznámili lepšie, pochopil som aké presné je príslovie „tichá voda brehy myje“. Spriatelenie sa dvoch tichých chlapcov môže byť pomerne komplikovaná a zdĺhavá záležitosť, ibaže v našom prípade to bolo úplne inak. Zoznámili sme sa bez problémov. Ak teda nepovažujete za problém, že sa vás niekto pokúša okradnúť.
V jedno jesenné ráno som si ponorený v myšlienkach vykračoval do školy. Zo zamyslenia ma vytiahol hlas, ktorý sa mi ozval kdesi za chrbtom. Otočil som sa. Stál za mnou ten nový spolužiak a pýtal sa ma, či sa ku mne môže pridať. Nevadilo mi to a tak sme ku škole pokračovali spolu. Cestou sa ma vypytoval na školu, spolužiakov, učiteľov, proste na veci, ktoré by pre niekoho nového v triede mohli byť užitočné. Jeho štýl rozprávania sa mi zdal smiešny. Pri otázkach, ktoré kládol často rozhadzoval rukami, pohyboval očami so strany na stranu a sem tam sa pozrel niekam do diaľky ako keby tam zazrel niečo zaujímavé. Bolo ťažké sledovať každý jeho pohyb ale keď som sa raz obzrel smerom, ktorým sa zahľadel on, pocíti som vo vrecku jeho ruku. Hneď mi bolo jasné o čo v tom predstavení išlo. Chcel iba odlákať moju pozornosť, aby mi mohol niečo potiahnuť. Nemohol však tušiť, že som už odmalička neznášal keď sa ma niekto dotkol. Nezáležalo, na tom kto to bol. Vždy keď na mňa niekto siahol pocítil som ako sa vo mne niečo búri. Bolo to mimovoľné a reagovalo to dokonca aj v spánku. Preto som aj teraz zareagoval okamžite. Vykrútil som mu ruku a chystal som sa ho udrieť, lenže spôsob akým na mňa pozeral, ma zastavil. V očiach sa mu nezračil strach ale údiv. Preto som sa ho len chladne spýtal, či mu už niekedy takýto pokus vyšiel. Vraj som bol prvý človek, ktorý ho chytil. Zdalo sa mi to neuveriteľné, ale ešte v ten deň ma presvedčil akým šikovným vreckárom vlastne je. Na piatich spolužiakoch a dokonca jednom učiteľovi mi ukázal akí sú ľudia nepozorní. Teraz si asi hovoríte, že som ho mal nahlásiť alebo naňho upozorniť spolužiakov. Možno vďaka názorom otca na ľudí , možno kvôli mojim vzťahom s ostatnými spolužiakmi, ma však táto možnosť ani nenapadla. Skôr naopak. Jeho schopnosť, nenápadne pripraviť ľudí o veci a ilúziu, že niečo vlastnia mi učarovala. Poprosil som ho aby naučil tomuto “umeniu“ aj mňa. Začiatky sú takmer vždy ťažké a tie moje neboli výnimka. Mojim najväčší problém bolo odvedenie pozornosti. Párkrát mi moje cvičné pokusy skrátka nevyšli. Našťastie problém z nohami som nemal a tak nás nikto nechytil. Gregor bol dobrý kamarát. Nikdy mi za tie chyby nenadával, ani sa nerozčuľoval. Vždy mi len vysvetlil prečo mi to nevyšlo. Po polroku školení sa zo mňa stal šikovný vreckár.