Přihlásit se  |  Zaregistrovat
cz Česká republika  / 
dnes má svátek:
Artur (2)
Logo
Dotyky - Prolog
<>
icon 07.02.2013 icon 0x icon 3194x
Mala to byť láska. Láska má byť predsa to prvé v živote 17- ročného dievčaťa. Nie zrada, ani bolesť, utrpenie, žiaľ, zničenie a hlavne nie temnota, špina. Melanie stála v tej chladnej veľkej miestnosti rozhodnutá vybojovať si aspoň jedno – spravodlivosť. Už niekoľko dní si každú noc drhla pokožku, takže teraz vyzerala ako po autonehode. Za tých pár dní schudla neskutočných 8 kíl a na jej už vychudnutej postave sa to niekoľko násobne odrazilo. Všetko oblečenie na nej len viselo, pravdaže ako inak, čierne oblečenie v ktorom bola celá pohltená. Niet jej bledej pleti tváre, s tmavými vlasmi by úplne splývala, až sa strácala v tej veľkej miestnosti.
„Pán Crowley, povedzte nám prosím teraz vaše svedectvo,“ prehovorila s nezáujmom sudkyňa pevnejšej postavy a tmavšej pleti. Melanie pri vyslovení toho mena stuhla a hľadela priamo na sudkyňu. Aspoň tento boj musí vyhrať.
„Vážená pani sudkyňa, ako by som to mal správne povedať...“ tváril sa ustarostene Ronald Crowley, ale len Melanie vedela, akým brilantným hercom dokáže byť.
„To dievča nie je jednoducho v poriadku, ale nie mojím pričinením. Však sa na ňu sami pozrite. Asi len potrebovala na seba pritiahnuť pozornosť a nakoniec to takto dopadlo, pevne verím, že po istom čase bude schopná vypovedať pravdu.“ Tieto slová sa do Melanie zarývali tak hlboko, až sa jej začali podlamovať kolená, ale ona už nebude tá slabá. Napriamila sa a upriamila svoj pohľad na ľahostajne počúvajúcu sudkyňu. Nikto to nebral vážne, len jej rodičia, ale nik iný tomu neveril. Je to vôbec možné? Je možné aby boli všetci tak slepí a tak hlúpo veriaci monštru, ktoré pred nimi hovorí všetky tie klamstvá!
„Myslíte si pani sudkyňa, že muž s mojím postavením by urobil takú hlúposť? Nehnevajte sa, ale je to úplne absurdné aby som mal nejaký pomer tu so slečnou Tweede. Mám ženu, deti, ak to môžem tak nazvať, mám úplne všetko, prečo by som si teda takto komplikoval život?“
„Takže tvrdíte že so slečnou Tweede ste nikdy nemal styk, že ste bol len profesor ktorý učil v jej triede?“ Ronald Crowley len stručne prikývol. Vtedy sa sudkyňa mierne narovnala a konečne upriamila pozornosť na Melanie.
„Slečna Tweede, čo nám ku tomuto svedectvu môžete povedať? Nechcete sa ku niečomu priznať?“ Melanie zaplavila neskutočná vlna zúrivosti, ale vedela že v tejto chvíli by to možno len potvrdilo ich zvrhlé teórie. Zhlboka sa nadýchla a predniesla výpoveď, ktorá musela vyhrať súd.
„Môžem ku tomu povedať len to, že on je vinný. Budem si za tým stáť do konca môjho života, pretože dovtedy ma to všetko bude prenasledovať.“ Otočila zrak na Ronalda Crowleyho, ktorý mal v tvári výraz víťazstva.
„Viete, je to celkom ťažká záležitosť. Doktori známky pohlavného styku nepotvrdili, nemáte na sebe žiadne modriny a nik vám toto svedectvo nepotvrdí, nemáte svedka, okrem samej seba, tak mi povedzte, čo by ste si na mojom mieste mysleli?“
„Prestala by som brať v úvahu spoločenské postavenie Crowleyho,“ odvrkla Melanie, ale potom sa pozastavila. Vedela, že to prehnala a sudkyňa sa aj tak na ňu pozerala, zneúctila tým aj jej postavenie, to vôbec nebolo dobré.
„Nuž, slečna Tweede, nedávate mi na výber. Súd rozhodol, že trestný čin, ktorého sa údajne pán Crowley dopustil bol len výmysel slečny Melanie Tweede. Tým pádom sa požiadavka o zadržanie a väzbu odmieta. To či bude pán Crowley slečnu Tweede žalovať za krivé svedectvo nechám na neho. V tejto chvíli súd skončil.“
V tej chvíli sa už aj posledná Melanina nádej zrútila do tichej a bolestnej temnoty. Nečakane rýchlo sa zvrtla a rozutekala sa von zo sály. Volanie rodičov vôbec nevnímala. Ako môže niekto rozhodovať o jej živote? Ako sa opovažujú ju nazývať klamárkou? Ako je možné, že sú všetci tak zaslepení úspechmi toho muža a nevidia nič, čo je pod povrchom toho diabla.

Len letmé zamávanie rukou a Melanie už sedela v taxíku, ktorý mieril rovno ku nej domov. Nestíhala premýšľať nad svojou budúcnosťou, vedela len o jednej veci – ak nejaká budúcnosť bude, tak určite nie v tomto skazenom meste. Ruky pracovali rýchlejšie než rozum. Nič neskladala len horúčkovito hádzala oblečenie do všetkých tašiek, ktoré našla. Nezáležalo jej, či niečo zabudne, aj tak už bolo všetko stratené, celý jej život, všetko čo chcela, čo mohla mať sa v jednej sekunde stratilo a ona vedela, že jediná možnosť ako začať možno nanovo, je odísť a nikdy sa neotáčať, len kráčať vpred.
„Melanie! Čo to robíš? Mel, prestaň!“ kričala na ňu matka, keď ju našla ako nejakého blázna pohadzujúc všetko okolo seba a nevnímajúc vôbec jej prosby, ani slová. Až otcove ruky, ktoré chytili tie jej ju vytrhli z toho pobláznenia.
„Odchádzam, hneď, okamžite!“ vybľabotala zo seba a znovu sa zohla pre kôpku oblečenia.
„Mel, počkaj... Porozprávame sa.“ Jej matka mala slzy na krajíčku, ale Melanie to bolo jedno, aspoň raz myslela len na seba.
„Ak chcete, aby som to všetko prežila, potrebujem odísť,“ povedala to, čo mala na jazyku už príliš dlhú dobu, ale jedinú nádej jej dávalo vyhrať ten súd. Ale teraz... teraz bolo všetko, úplne všetko preč. Ostala len nejaká tmavá schránka, s pochrúmaným srdcom a s hlavou plnou otázok.
„Melanie! To nehovor, to už nikdy nehovor!“ zatriasol s ňou jej otec, ale ona sa len na neho zvrtla a so všetkou zlosťou v sebe mu do tváre zakričala.
„To on je vinný! A vždy tu bude, nik s tým nič nespraví!“
A potom to všetko na ňu došlo. Sťažka dopadla na posteľ a rozplakala sa tak hlasno, ako ešte nikdy v živote. To bolo presne ono, on tu vždy bude, môže si po ňu prísť, nie len v realite, ale aj v snoch, v myšlienkach, v preludoch. Môže byť všade. Musí odtiaľto odísť, čo najďalej od neho, od toho všetkého!
„Dobre Melanie, presťahujeme sa, kamkoľvek budeš chcieť,“ zašepkal jej otec. To jediné ju vytrhlo zo sĺz a z úzkosti, ktorá jej zalievala každý kúsok tela.
„Vážne?“ šepla, nepresvedčená o jeho slovách. Jej matka zašepkala to isté.
„Vieš dobre, že môj aj matkin plat sú viac než dobré. A niečo sme aj našetrili, mal to byť síce darček pre teba, ale aj tak či tak budú venované tebe. Lenže kým si zbalíme, trochu to potrvá.“
„Viete že vás milujem?“ šepla a zhlboka sa nadýchla, „ale ja musím odísť ešte dnes. Viem že žiadam až príliš, ale do rána by som to nevydržala.“
„Môj brat – Blake, býva v Trentone – Maine, je to síce dosť ďaleko, ale aspoň by sme tam na začiatok niekoho poznali.“
„Čím ďalej, tým lepšie,“ zamrmlala Melanie a ticho s prosbou v očiach pozrela na otca.
„Zavolaj mu prosím, že do 14 hodín som u nich.“
Melanin otec sa nezatváril vôbec nadšene, ale vedel, že inú možnosť nemá. Keď nasadala do lietadla a kývala rodičom zacítila niečo, čo jej pripomínalo nový začiatok, pocit pokoja a niečoho nového zároveň. Lietadlo sa vznieslo do výšin a ona vedela, že nie je cesty späť a práve vďaka tomu bola taká pokojná. Už nikdy... nikdy nebude v tej istej triede, tej istej miestnosti, v tom istom meste, kde bol on. Bude už len škaredou spomienkou na minulosť, ktorá musí z jej hlavy čo najskôr zmiznúť. Myslela si, že keď tento raz zatvorí oči a poddá sa spánku, bude to iné, bude slobodná. Ale nebolo tomu tak, ako vždy ju dohnal v sne, sťažka obomkol jej útlu postavu a vsal sa do nej ako najčiernejšia temnota. Bola špinavá, tak strašne špinavá... Aj keď, tentoraz ju na konci toho všetkého nezabil, tentoraz tam bolo nejaké žiarivé svetlo, za ktorým šla, ktoré vyzeralo, že ju očistí od toho všetkého. A ona tomu verila, raz bude schopná byť zase tou najčistejšou osobou, akou kedy bola. Bude to ona, usmievajúc sa a hladiac do budúcnosti ako do okna príjemných a zaujímavých zmien. A nič a nikto jej v tom nezabráni.
PeopleSTAR (0 hodnocení)
Další příspěvky autora
Nočné svetlá
Keď v meste zhasnú svetlá, zrazu všetko ožije... ale len na chvíľu. Niekto možno...

Dotyky - 2. kapitola
2. kapitola – Nový začiatok Deň pri jazere bol pre mňa to pravé. S Alekom a Char...

Dotyky - 1. kapitola
1. Kapitola Keď po mňa prišiel strýko Blake na letisko nezmohla som sa na nič i...

TOPlist TOPlist
Stránky PeopleLovePeople používají soubory cookie. (Další informace).