Mačka

Už ani neviem kedy sa mi prechádzky nočným parkom, začali zdať také príťažlivé. Pravdepodobne to bolo v rovnakom čase ako sa mi sprotivili ľudia. To sa stalo pred niekoľkými rokmi, keď som si uvedomil, že ľudský pud sebazáchovy ďaleko presahuje ten zvierací. Ľudia sú totiž ochotný ničiť aj kvôli takým veciam ako je kariéra ,sláva a bohatstvo a tie k svojmu bezprostrednému prežitiu rozhodne nepotrebujú. Po takomto zistení sa človek zo spoločnosti stiahne aspoň vtedy ak sa jej neprispôsobí. Ja som sa jej neprispôsobil a tak som ostal sám. Našťastie sa dosť veľa prác dá robiť z domu, takže s peniazmi som problémy nemal. Čo však bol, aspoň zo začiatku problém, bola samota. Totižto aj človek, ktorý ľudí neznáša, ich spoločnosť aspoň občas potrebuje. Reflektuje pomocou nich sám seba a svoju realitu. Hľadal som preto rôzne spôsoby ako sa so samotou vyrovnať. Prečítal som haldy kníh, videl som stovky filmov a poznal som väčšinu súčasných aj minulých hudobných interpretov. Stal sa so mňa celkom schopne vzdelaný mizantrop. No samotu sa mi aj tak nepodarilo prehlušiť. Stále mi kopaním do rozumu a do srdca pripomínala svoju prítomnosť. Raz počas jednej noci bez spánku a bez sna som sa vydal prejsť do nočného parku a vtedy sa to začalo. Prvý krát som pocíti, ten pokoj ktorý samota a nočná príroda dokážu vytvoriť. Samozrejme aby to fungovalo dokonale človek do tej scenérie musí vložiť aj kúsok zo seba a ja som presne vedel ktorý kúsok seba do toho mám vložiť. Fungovalo to dokonale. Teda aspoň do nedávna.
Bola to prechádzka ako každá iná. Zvuky nočného parku mi nevadili a možnosť, že niekoho stretnem bola malá. Veď koľko ľudí sa chodí poprechádzať po parku, okolo polnoci. Ak sa mi aj náhodné stretnutie pošťastilo, nebolo ťažké ho vyriešiť. Niečo však bolo predsa len iné. Sovy húkali, cvrčky cvrkali. mesiac v splne svietil chladným svetlom na oblohe. Kládol som si otázku, čo mi teda vlastne vadí. Po chvíľke som na to prišiel. Ako v každom väčšom parku aj do tohto sa chodili mačky venovať svojim milostným hrám. Každý kto už počul niekedy mraučať mačku, tým nezabudnuteľným spôsobom, ktorý tak strašne pripomína plač dieťaťa mi istotne dá za pravdu, že je to zvuk, vyvolávajúci zimomriavky na tele aj v duši. Ja som bol na tento zvuk úplne zvyknutý, preto mi trvalo dlhšie kým som identifikoval to, čo ma rozrušilo. Bolo to mraučanie jedenej z nich. Bolo o niečo vyššie a žalostnejšie ako zvuky tých ostatných. Boli v ňom hádam všetky negatívne emócie od smútku až po nenávisť. Začínal som mať pocit, že sa dnes udeje niečo strašné. Ten pocit sa zväčšoval a spolu s ním sa zrýchľovali moje kroky a dych. Mesiac, ktorý sa mi pred tým javil ako tichý a príjemný spoločník. Sa zmenil na chladného a škodoradostného pozorovateľa môjho utrpenia. Tiene stromov, ktoré predtým na chodníku vytvárali zaujímavé obrazy. Zrazu začali vyzerať ako nepriateľský démoni, ktorým ide iba o to aby ti ukradli dušu a pokoj. Keď si do toho všetkého predstavíte priam až strašidelne nepríjemné mraučanie tej mačky nebudete sa môjmu nepokoju určite čudovať. Jediné šťastie som videl v tom, že som kráčal smerom od miesta z ktorého sa šírilo. Krokom, ktorý sa čoraz viac podobal na beh som sa blížil k miestu kde mala byť brána parku. No zrazu ma s tmy oslovil tvrdý hlas, ktorý sa ma rovno spýtal, čo tu o takomto čase robím. Už samotná spoločnosť niekoho neznámeho, ma v tomto psychickom rozpoložení, rozhádzala ešte viac, ale keď som zbadal jeho siluetu môj nepokoj sa zmenil priam na paniku. Bol to aspoň dva metre vysoký dobre stavaný chlap. O útek som sa teda radšej ani nepokúsil a vysvetlil som mu kto som a čo tu robím. Po krátkom predstavení, prešiel k téme, ktorá sa mi vôbec nepozdávala. K tomu zvláštnemu mravčaniu tej mačky. Zhodol som sa s ním v tom , že tá mačka naozaj nemraučí normálnym spôsobom, ale keď navrhol aby sme ju išli pohľadať, opäť ma premohol strach, ktorý nepochádzal len z môjho odporu k ľuďom a z mačkinho škreku. Tento chlap pôsobil nebezpečne. Dlhšie vlasy, tvrdý chrapľavý hlas a čierne oči vo mne vzbudzovali jemne povedané obavy. No na odpor som sa nezmohol, hovoril príliš rozkazovačným spôsobom aby som povedal nie. Tak sme za chvíľu, kráčali smerom k mačkinmu kvíleniu. Cestou sa chlap rozhovoril, ale úprimne povedané bol by som radšej keby bol ticho. Hovoril totiž o vraždách, ktoré sa v poslednom čase v tomto parku udiali. Väčšina zabitých boli bezdomovci, ale našlo sa aj pár nočných chodcov. Po chrbte mi behal mráz. Sem tam som po očku pozoroval svojho spoločníka, ten vyzeral úplne pokojne. Na mňa aj keď som ľuďmi úprimne pohŕdal, mali rovnaký efekt ako zásah blesku. V duchu som rozmýšľal, či to nie je dáky blázon. No hovoril celkom rozumne a tak som tú myšlienku zavrhol. Ako sme sa približovali k miestu s ktorého sa mraučanie ozývalo môj nepokoj rástol. Nebolo to len hlasnejšími mačacími výkrikmi a zvláštnym spoločníkom. Vedel som, že sa stane niečo zlé. Zrazu sme vreštiacu mačku zbadali, stála vedľa starého dubu, mraučala a pozerala smerom k nám. Keď sme prišli až k mraučiacej mačke, moje najhoršie obavy sa naplnili. Vedľa stromu ležalo niečo čo vyzeral najskôr ako polámaná figurína z vitríny. No keď sme sa lepšie prizreli pod figurínou bola kaluž, ktorá určite nemohla byť voda. Môj spoločník si kľakol k mŕtvole a po chvíli mi oznamoval ako umrela: Nemusel to robiť, vedel som to presne. Toto bol totiž ten malý kúsok, ktorý som do tých prechádzok vkladal. Samota a nočná príroda by vlastne aj úplne stačili ale keď človek, pre tú samotu aj niečo urobí má pocit ako by bol Boh. Preto som podľa možnosti na každej s tých prechádzok aj niečo urobil aby som bol sám. Niekedy som nikoho nestretol, niekedy som ľudí nechal len tak ísť ale dosť často som sa do situácie vložil. V príbehoch, ktoré mi spoločník cestou rozprával som spoznal veľa svojich nočných výletov. Ten stále kľačal pri mŕtvole a niečo si prezeral. Potom siahol do vrecka a niečo z neho vytiahol. Na moje zdesenie som v tom spoznal vysielačku. Bol to policajt. V duchu som si nadával mal som to pochopiť hneď. Už aspoň z tých príbehov v ktorých poznal toľko detailov. Šťastím bolo, že som nespanikáril a spravil som to čo vždy. V najväčšej tichosti a rýchlosti som podrezal policajtovi hrdlo. Chvíľu som pozoroval ako sa pokúša žiť. Potom som sa obrátil k mačke, ktorá bola počas celého predstavenia ticho. Tak isto ako aj pri mojej prvej nočnej vražde, Minule som spravil chybu a tú som teraz nehodlal opakovať. Podišiel som k nej a zvedavo som si ju obzeral. Bola čierno šedá na ušiach mala biele šmuhy a na krku nevýrazný obojok. Naklonil som sa k nej a zobral som ju na ruky. Potichu priadla. Veď aj naposledy začala mraučať až keď som sa od nej vzdiali. Tento krát som ju zobral k sebe domov dal som jej misku mlieka. Sadol som si ticho sadol za stôl a vychutnával ten krásny pocit. Dnes som dvakrát mohol pocítiť to opojenie zo zväčšenia samoty. Navyše som aj získal priateľa s minimálnymi potrebami. Moje šťastné myšlienky prerušilo zaklopanie na dverách. Za nimi stála polícia. Po dôkladnejšej prehliadke bytu my vedeli dokázať minimálne dve vraždy. Pri vypočúvaní som zistil, že mačkin obojok mal zabudovaný lokátor a podľa toho ma vedeli nájsť. Veci ktoré som okrem toho zistil sú dôvod, prečo ani nie som smutný z rozsudku do cely smrti. Muž, ktorému mačka patrila bol samotár, ktorý sa rovnako ako ja,rád chodieval po nociach prechádzať po parku. No vec, ktorá ma trápi najviac je, že tá mačka skončila v útulku.