Pes na každý deň

PES NA KAŽDÝ DEŇ


Je to možné? Ten čokel je na kolieskach! Žena, čo ho venčí, je z baráku odvedľa. Nemôžem odtrhnúť pohľad od toho plemena.
„Vidím, pani, že ste vymenili psa,“ nabral som odvahu, lebo inak sa nebavím, aby ženy nemali pokušenie a muži parohy.
„Ach, áno, všimli ste si? On je úplná novinka.“
Pes normálne ňuchal po zemi všetky lajná a očúrané rohy. Žena, okolo tridsiatky, až tak lapala po vzduchu, ako sa jej vzdúvali prsia a hrdosť pila ako mannu nebeskú.
„Vážne? To sa dá akože normálne kúpiť?“
Urazila sa. Akéže TO? Jej pes nie je zo supermarketu.
„Iba objednať. Stál skoro päť stoviek.“
„Chápem: štyristo deväťdesiat deväť a deväťdesiat centov.“ Zohol som sa. „Môžem ho pohladkať?“
Zaváhala.
„Aby vás nerafol.“
Hladkal sa celkom dobre. Aj sa mu vztýčil chvost.
„Vie aj normálne štekať?“
„Áno. Má niekoľko štekaní.“
Vytiahla ochotne také čosi ako smart. Vyťukala štekania. Stlačila.
Bastardík sa rozozvučal hrdelným hlasom statnej dogy. Svorne sme sa zasmiali, až ho nadnášalo dunenie vstavaného reproduktoru. Zmenila to na jazvečíkovský pišťavý kvikot.
„Podľa plemena súdim, že teriér.“
„Také čosi, ja sa v tom nevyznám. Bol v akcii, viete?“
No skrátka úžasné!
„Aspoň nemáte starosti s jeho... teda s odpadom.“
Lišiacky sa usmiala. Stlačila niečo na diaľkáči. Pes sa poobzeral po najbližšom rohu, bolo tam len čiesi auto. Prišiel, nadvihol nohu a ošťal koleso auta bohatým prúdom.
„Ale nepáchne,“ utrela pani koleso prstom. Dala mi ho pod nos. No fakt, ako denim!
Predviedla aj veľkú potrebu. Pes sa rozkročil na trávniku a vypustil podlhovastý lesklý predmet. Miesto ťahania nejakých igelitov a sáčikov sa pani zohla a holou rukou! (Bože, ten hnus!) Holou rukou zdvihla hovienko. Podala mi ho.
„Musíte si ho rozbaliť.“ Sama ho rozbalila. „Je to cukrík.“
Odvrátil som sa.
„Vidím,“ lapal som po vzduchu, „že na vašu novinku som ešte nedozrel.“
Popravde, bol som zelený ako ringlóta.
„No ale, asi s ním nebudú také starosti v byte?“
„Nie veru. Len čo prídem, zavesím ho v komore na vešiak. Raz do týždňa premazať kolieska,“ čítala v návode. „A keď sa zašpiní, tak oprať na štyridsať.“
Psík medzitým dostal voľno, jazdil okolo bez vodítka a staral sa sám o seba.
„A akože sa volá?“
Pani až tak intímne vzdychla.
„Alan.“
No fajn, pre rozvedené dámy ideálny spoločník.
„Vie všetko, ako každý pes?“
„Úplne všetko.“
Trocha som nevedel, či mi rozumie.
„Vážne?“
A veru, ani nebolo treba diaľkového ovládania, náš Alanko už sa ňuchal s akousi sučkou, a keďže tá bola zrovna bez dozoru, tak si na ňu vyskočil. Ládoval to do nej ako statný kanec.
„Fíha!“ uznal som ten výkon. „Čo z toho len bude?“
„Tu píšu,“ povedala pani, „že malé šteniatka na kolieskach. Ale vraj ak si dokúpim aplikáciu, tak tam bude pravé...“ začervenala sa, „teda pravé, akože to...“
„Chápem,“ zbledol som. V niektorých veciach by si veda mala dať spiatočku. Baba však červenela stále viac.
„Ešte má aj takú... ale ja sa to hanbím.“
„Len smelo,“ povedal som nesmelo.
Zavolala ho. Dala mu vodítko. Stlačila funkciu.
Pes začal ako šialený jazdiť okolo. Teda okolo nás. Vodítko ma pevne spájalo stále bližšie k sebe s tou ženštinou. Zalarmoval som všetky svoje inštinkty. Aj som tuším kričal o pomoc, neviem. Zápasil som so špagátom a tá obluda, bastard akýsi, zahryzla sa mi do nohavíc! Nakopol som ho spredu, z boku aj zozadu, ako mám vo zvyku, ale vždy dopadol na kolieska a len po mne! Tak som vytrhol ženskej ovládanie a niečo stlačil.
Okamžite to skončilo. A psík začal vrtieť chvostíkom. No teda! Z besnej obludy razom domáci maznáčik. To je technika!
Baba zúrila, akože čo si to dovoľujem, a tak, no išlo ma rozhodiť od chlácholenia, len aby nepodala trestné oznámenie za útok a pokus o vraždu. Už som ju mal na dobrej ceste, aj hrozilo, že ju pozvem na kávu, keď vtom...
Maznáčik nelenil, využil chvíľku nepozornosti a objal mi prednými labkami nohu. Posunul sa zadným náhonom vyššie, vyhrnul mi nohavicu a než som pochopil jeho úmysly, naládoval to do mňa ako kanec. Smrdí to úplne normálne. A potom, že nemôžem psov ani cítiť!