Tak ako sa máte?

TAK AKO SA MÁTE?


"Dobrý deň, pani Drobná!"
"Dobrý deň! Ako sa máte?"
Zastavil som sa.
"Ako sa mám? Vážne chcete vedieť, ako sa mám?"
Pani Drobná prikývla.
"Nuž... asi takto: Žena ma nasiera pomerne stereotypne, večne chce nakupovať niečo, na čo nemáme. Vkuse sa vadíme, k čomu dopomáha každú chvíľu pokazená nejaká vec, či nefungujúce armatúry, záchod, chladnička, vyrazené ističe, zaseknuté dvere... také bežné veci. Asi to poznáte, tie šmejdy má každý doma. Potom, čo ja viem, napríklad deti. Tie má tiež skoro každý. No čo vám poviem, sedia za počítačom celé dni, zadkom nepohnú, sú lenivé a tupé. Keby v tom počítači aspoň hľadali užitočné informácie, ale oni hrajú hry, čumia na you-tube, tajne sledujú porno, potom chlapec trápi karla a dievča masturbuje, skrátka bežná pubertálna nuda. Stačí? Alebo ste mali na mysli, ako sa mám v práci? Ujde to. Držím hubu a krok, lebo inak by som vraždil. Dvadsať rokov makáme za tie isté prachy, čiže de-facto ryjeme držkou zemi, ako spieva jeden český debil a ani nám to už nepríde, že rozhŕkané mašiny spred éry slobody a lásky ešte stále akosi fungujú, aj naše ruky a nohy fungujú, hoc pozadie nám z gatí vykúka a žerieme blivajzy na pomedzí bitúnku a kafilérie. Zatiaľ to ide, pani Drobná, i keď si netrúfam povedať kam. Potom... ešte vás to zaujíma? No dobre, takže ešte čo...? Jaj zdravie, na to sa chcete spýtať! No stojí to za prd. Vercajch už mi nestojí, teda nie že by som nemohol, ale, pani Drobná, ja nechcem! Verte mi, a to nemám na mysli tú nadávajúcu masu slaniny doma, ja som frustrovaný aj z kde-akej kočky, lebo nemôžete slintať za niečím, čo síce vyzerá ako Afrodita na úteku z raja, ale v hlave má prievan a IQ na úrovni rúre od vysávača. To zráža moje hormóny späť a rachota v práci dáva zabudnúť, že nosím tam dole aj nejaké prívesky. Aj tak sa už takmer neohnem a tie pohyby tam a späť som schopný robiť iba za cenu najvyššiu. Kríže, viete? Áá, kríže, to je naša pesnička, však, keď je mladosť
v prdeli a do hrobu ešte ďaleko. I keď ktovie, možno budeme mať šťastie a za rohom nás niekto popraví. Vy sa pochváľte, pani Drobná!"
Pani Drobná už hodnú chvíľu načúvala ako v tranze a zjavne mala v úmysle zutekať, a zároveň hltať klebetný materiál. Takmer sa rozdvojila, ale nakoniec zvíťazil klebetný pud. S otváraním srdca to bolo slabšie.
"Však čo sa budem..."
"No mňa ste vyzvali otázkou, ako sa mám. Nech sa páči, vraciam vám požičané."
"Však dobre..."
"Áno, aj ja. Pokračujte."
Pani Drobná sa chytila typicky ženskej otázky: jej muž.
"Je to starý somár. Už som od neho aj odišla, ale odprosil ma, tak som sa ja sprostá vrátila."
"Počul som, že vás vyhodil z domu, ale to je skoro to isté."
"Mňa? On? Však bezo mňa by zomrel, a on to veľmi dobre vie! Čo ja som sa mu gatí naprala, šniclí napražila, čo nocí prebdela, keď bol chorý..."
"Bol ožralý, pani Drobná, to zase nie je to isté."
"Aj keď bol, ničil moje nervy, nie svoje, to ja som obetovala svoje najlepšie roky pre neho!"
"No veď hej. Viac-menej žijete z jeho platu, takže o čom to je..."
Pani Drobná nejako zistila, že som nestranný, čo nevyhovuje jej prirodzenej náture byť ľutovaná. Zatvárila sa ako rothweiler a nemienila so mnou diskutovať. Ja s ňou tiež nie. Iba som odpovedal na jej otázku, ako sa mám.
"No veď už mi povedzte, ako sa máte, pani Drobná."
"Viete čo?" odvetila. Vedel som presne, čo. "A čo je vás vlastne do toho?"
"Mňa? Veľké H, pani Drobná, veľké H! Ale to som chcel povedať ja vám hneď na začiatku, ibaže som, ktovie prečo, bol k vám slušný. Mrzí ma to, verte mi."
Pani Drobná už to nevydržala a ufujazdila. Teraz neviem, ak sa ma ešte niekto spýta, ako sa mám, radšej sa urazím ako prvý. Je to vari slušnejšie.