Kamienok z Pyrenejí

KAMIENOK Z PYRENEJÍ


„Vy už si na mňa nepamätáte?“
Zastavil sa, vytrhnutý z myšlienok. Pred ním pekná žena, práve sa o ňu obtrel vo dverách. Neisto a spolovice duchom inde odmietavo pohol hlavou.
„Priniesli ste mi kamienok zo Španielska.“
Spomienky sa v ňom prekotili, zaradil ju na správne miesto. Sedem rokov – tak dlho ju nevidel.
Usmial sa, aj keď vedel, že smiať sa nemá, vyzerá pri tom hlúpo.
„Ešte ho máte?“
Vôbec nezostarla. Naopak – omladla.
„Stále tak isto – aj so zarámovanou fotografiou, ako ho držíte oproti Pyreneám.“
Ďalší krok, treba sa pohnúť z miesta.
„Tá vaša cestovka už je zrušená.“
„Dávno,“ prerušila ho s nádychom nevôle. „Ľudia už sa tak nehrnú na dovolenky.“
„Však ani ja.“
„Nechodíte už...?“
„Nie. Vlastne bol som s rodinou. Ale iba raz, inak nič.“
Zase mala dve veci: nápadné náušnice a červené pery. Je to jej štýl. A tie veľké prsia, ale na ne nemusela použiť zvýrazňovač.
„Vy čo?“
„Stále doma,“ prehodila si kabelku.
„Aj so synom... Ondrejko, však? Vlastne už Ondrej.“
„Áno, už chodí na strednú.“
Potom k nej začal chodiť. Bývala v neďalekej dedine. Bola roztúžená ako Afrodité a jemu nešlo do hlavy, čo robila celé tie roky. Musela ho tam mať stále, ale čo tam mala tých sedem rokov? V tom bude čosi iné.
Nebola starostlivá. Ráno ho nechala, nech si nájde jesť a celkovo ráno bola studená ako psí nos. Večer by ho išla zožrať, pravidelne do polnoci, preto tá zmena vyzerala nanajvýš podozrivo. Išla do práce a nedala mu ani ahoj.
Musel odísť a termín sa blížil. Možno má viac takých chlapov, striedajú sa u nej na turnusy. Od budúceho týždňa nastúpi nejaký mlaďoch, čo jej bude merať teplotu dlhšie než do polnoci.
Chcel sa jej na to spýtať.
„S kým si žila celé tie roky?“
„So synom. Prečo?“
„Si náruživá,“ trúfol si odvážne.
„A ty?“
„Ja? So ženou.“
„A čo? Nebola náruživá?“
„Bola.“
„Čo sa stalo?“
„Nestačil som jej.“
Prekvapene sa otočila.
„Kecáš!“
„Nestačil som jej s peniazmi.“
Zhodila zo seba župan a išla do kúpeľne.
„Mne peniaze dávať nemusíš.“
Potichúčky sa k nej prikradol, práve vchádzala do sprchy.
„Si pre mňa záhada.“
Pozrela na neho vážne, ako keď vlčiak spozoruje zlodeja. Zavrela.
Ešte pár dní a odíde. Sexu má vyše hlavy. Ona je v práci, on sa túla po lesoch. Večer vždy tá istá pesnička. Už by si aj pozrel futbal.
„Ty chceš vedieť, čo som zač?“
Povedala to desivo nečakane, keď práve jazdila svoje číslo. Spomalila na dvojku a pokračovala.
„Som rozvedená nešťastná žena. Môj sa na mňa vykašľal, keď mal náš syn tri roky. Odišiel za inou. Ostali sme bez peňazí. Dom je môj, zobral si len kufre a auto.“
Zrýchlila na trojku.
„Lovila som po okolí, ale to vieš – babu s deckom nikto nechcel. Len takí... poznáš to. Išla som robiť do mesta, do cestovky. Ani tam nič moc. Jeden sa mi páčil, priniesol mi kamienok z Pyrenejí, ale... aj tak ma nechcel.“
Prišlo jej náhle veľmi príjemne, inokedy jej to trvalo oveľa dlhšie.
„Chcela som ho zbaliť...“
Ľahla si na neho, reč jej zlyhala. Potľapkal ju po zadku.
„Nemohol Veď bol ženatý.“
Ešte ňou prechádzali vlny. Krútila sa, oči mala zavreté.
„No a čo. Mne by nevadil ani ženatý.“
Odhalila sa mu celá, ale on si ráno bol istý, že tam čosi chýba. Tak ľahostajne sa ráno správať k milencovi nemá nárok ani nešťastná žena. Vždy bola iným človekom, než večer. Nemá zmysel ju v tom spovedať, výhovorky sú vopred zrejmé.
Preto než odíde, chcel prísť veci na kĺb. Zašiel do krčmy. Má na to dve-tri hodinky, než sa ona vráti z mesta. Aspoň klebety, keď nič iné.
Krčmár sa robil akoby nič. Len fúzy mu trocha nadvihlo. Chlapi boli nemnohí, už niet za čo, tak väčšinou sedia doma pri slivovici. Sadol si do kúta a tváril sa ako oni.
Keď mu krčmár priniesol pivo, stalo sa to.
„Tak čo, bude sa vám u nás páčiť?“
Rozmyslel si odpoveď, aby diskus pokračoval.
„Mne sa u vás páči.“
Usmial sa ten fúzač a zobral drobné.
„To sme radi.“
Ostrá narážka, žiadal si otvoriť tému.
„Prečo?“
Krčmár letmo preletel chlapov, či má od nich povolenie.
„Chúďa dievča. Rodičia jej zomreli a ten jej sa vyparil. Nechal ju s deckom na krku. Bola chorá, či čo, ale dostala sa z toho. Roky jej bežali, a ona sama. Celá dedina – všetci chlapi jej nadbiehali, ale ona len na toho pravého čakala. Na svojho princa.“
Krčmár si dovolil ďalší potmehúdsky úsmev. Princ za stolom sa išiel roztiecť.
„A nemyslite si o nej... Tá vie dať chlapom do nosa!“
Musel niečo povedať.
„Ja to nechápem...“
„Čo nechápeš!“ z kúta zaútočil jeden domáci. „Miluje ťa!“
Krčmár to doplnil o podstatné.
„Jemu dala kopačky už stokrát. A sem-tam aj po papuli.“
Všeobecný rehot ukončil záhadu a dal bodku za vyšetrovaním.
„Len sa jej drž,“ dodal krčmár dôverne. „Je to dobrá ženská. Takých veľa po svete nechodí.“
Ešte nikdy nepoznal sám seba, až teraz, keď jej išiel po ulici naproti k autobusu. Nevedel, kým je, dokiaľ nebol milovaný. Takmer to nemohol uniesť, nohy sa mu klátili. Keď jej potom zobral tašky s nákupom, zdali sa mu oveľa ľahšie, než to jeho bremeno. Bozk na námestí mal mnoho divákov. Kráčala vedľa neho dôstojne a sebaisto. Na pohľady bola zvyknutá.