Plesová pani a milenec 1. časť

Bolo to v tvojej mysli niečo neskutočné, závratné, ťahalo ťa to do výšin. K nebu, ku hviezdam. Sama si tomu ani neverila, že sa to môže stať, a predsa len, stalo sa.....
Bol 21. Január 1981. Krásou si prekvitala ako ruža uprostred gerberí. Tvoj pohľad aj tvoj úsmev veľa o tebe prezrádzali. Niekedy to bolo tajomné, inokedy zas okúzľújúce, ba priam až vábivé. V kombinácii so šperkami si sa stávala proste neodolateľnou a jedinečnou. A tak to bolo s Tebou aj v tú, nádhernú zimnú noc...
Bola si na výlete na zámku, mala si predĺžený víkend. Rodičia Ti robili doprovod, predsa len, však si mala sladučkých 17 rokov. Báli sa o Teba, nečudo, však ti hltavé pohľady mužov, ktoré ti dávali, to sa jednoducho ani nedalo predsa prehliadnuť.
Deň sa začal typicky ako každý. Fádne, nejako nič vzrušivé doň nezapadalo. Ani ráno, ani okolo obeda. Klasika, raňajky, prechádzka, potom obed, plávanie... Už si sa aj začínala nudiť.. s rodičmi, ktorí sa starali o svoje blaho a pohodlie sa ani nebolo treba nijako čudovať. Mala si už ten pocit voľnosti, ktorý si tak potrebovala. To večné stráženie teba ich prestávalo baviť.
„ Zlatíčko, ideme sa pozrieť na trhy do Viedne, nepôjdeš s nami?“. Spýtala sa ťa tvoja mama, tak letmo, pomaly až neveriac, že niečo jej odpovieš.
„ Veru nepôjdem, nemám na to chuť, pôjdem si zaplávať“. Odpovedala si a už si pomaly vstávala od obedného stola s úsmevom na lícach, čo nemohol ozaj nikto prehliadnuť.
Ľahkým, a predsa len sebaistým krokom si upúšťala jedáleň. V srdci si mala už konečne ten radostný svieži pocit, ktorý nedokázala prekaziť ani treskúca zima vonku. Mráz po oknách vyzdobil svojimi vločkami každučký kúsoček, teba to ani veľmi nezaujalo.
Až naraz.... Ako si prechádzala okolo recepcie, všimla si si plagátik na stole. Bol taký maličký, pekne pomaľovaný. Jeden tancujúci pár ťa priam až vyzýval k tomu, aby si si ho pozrela.
Trocha napätia, možno vzrušenia... Neviem... Ale ruku si natiahla. Za tým plagátikom. Recepčná na teba vyšpúlila jej mandľové zelené oči. To ťa neodradilo, ba priam, až povzbudilo k tomu.
Teda dnes večer, premietlo sa ti hlavou.... Tanečný ples. Dámam voľný vstup. To znie nejako príliš lákavo... Tieto myšlienky si mala tak pevne uložené v hlave, že na nič iné si počas dňa nemyslela.
Všetko toto umocnil ešte telefonát tvojich rodičov.
„Prídeme zajtra, zlatko, zaznelo v slúchatku..“ Tebe tak srdce poskočilo od radosti, že si myslela, že ťa trafí asi šľak. Skoro si to nezvládla. A to od toľkej radosti. Do tvojho života pomaly prichádzala tá vytúžená sloboda....
Blížil sa večer. Mesiac už bol na oblohe. Špicatý, a teba vábil na hriešne myšlienky. Šaty si mala so sebou, predsa len, ešte voňali novotou. Vśak si ich mala len na stužkovej, pred 2 týždňami. Cítila si z nich tie nádherné spomienky pri tanci. Viedol ťa Juraj, ten pohľadný chalan, ktorý akosi ani nevytŕčal z radu.. Kebyže nemal priateľku...Kebyže...
No nemyslela si tak na neho.
Zazvonil telefón na izbe. Zdvihla si ho v takom napätí....
„ Bude si slečna niečo želať?“ ozvalo sa v telefóne.
„Áno“, len si zašepkala. „ Prídem k Vám na izbu“. Niesol sa hlas v telefóne ako posolstvo nádeje...
Na dvere izby po chvíľke niekto zaklopal.
„Vstúpte, a poďte ďalej“. Zakričala si na plné hrdlo. Slová sa z teba drali ako fontána niekde na námestí.
Do izby vošiel statný mladý muž. Na krku mal motýlik, bol plesovo oblečený.
„ Budete si niečo želať?“ Vyšlo z neho ako na povel.
„Áno.“
„Keby ste mi ...zapli tú retiazku na krk, bola by som vám povďačná...“
„Keď len to, rád vám pomôžem“ odpovedal a celý v nádeji nového dobrodružstva sa vrhal do akcie.
Ty, taká jemná, mladá, odrazu si zacítila jeho ruky...Telom ti prešli zimomriavky, ako keby to bolo niečo vášnivé..
On nelenil, zapol náhrdelník, a pohladil ťa. Jemne, jemnúčko, po krku. Skoro si to ani nezbadala.
Len od toľkého vzrušenia si sa pomrvila na stoličke.
„ Bude si slečna ešte niečo želať?“ opýtal sa v nádeji, že sa k niečomu ešte dostane.
„ Nie, ďakujem Vám“.
„ Bolo mi cťou, to pre vás urobiť“.
„Chystáte sa večer na ples?“ neveriacky sa spýtal.
„ Áno, rada tam pôjdem, verím, že aj Vy.“ Vyšlo z teba priamo od srdca.
Ktovie, možno si to nevšimol, ale....
Odišiel. Musel....
Hudba sa pomaly predierala chodbami, a pre teba to znamenalo, že je čas odísť...
Ešte si si stihla dať náramok, hodinky, plesovú kabelku na plece, obuť sa..
Tvoj krok bol zrýchlený, plný vášne.. Čakanie na dobrodružstvo, to čakanie....
Ach, to keby bolo stále, len na to si myslela...
Možno aj na neho, ktovie...Hudba chodbami silnela a silnela..
Pred tebou sa vynáral raj prianí, túžob, očakávaní....
„ Pozdravujem Vás, slečna“. „Prišli ste?“
Nejaký cudzí neznámy hlas ti preletel ponad plece.
„Áno, som tu, a idem na ples“.
„Tak vás doprovodím...“ Hlas umĺkol a Ty si v doprovode neznámeho mladého muža vchádzala do tanečnej sály.
Len ten muž, čo ti zapínal náhrdelník, ten sa ešte neobjavil... Tajne si ho hľadala, zatiaľ asi neprišiel...