L.S.K

Poručík si potiahol z cigarety a po dvadsiaty krát začal čítať list:
„Vždy som nerád písal a už od detstva som sa snažil vyhnúť slohom a esejám , ktoré nám v škole často zadávali. Dôvod na to mám jednoduchý- považujem a vždy som aj považoval nápad ukladať svoje myšlienky a emócie na papier za rovnaký nezmysel, ako sa snažiť nakresliť vôňu. Napokon kto by ešte veril, že sa všetky ľudské zážitky a pocity dajú opísať pomocou slov. Samozrejme nechcem spochybniť kultúrny prínos literatúry pre ľudstvo, ale nepovažujem ju za všemocnú sprostredkovateľku informácií a jedinú možnosť ako sa vyjadrovať. Okrem toho schopnosť písať zmysluplne bola v dávnejších časoch u mňa mizivá.
Hoci som sa zo začiatku snažil niečo napísať, prestávalo to mne samému už po niekoľkých vetách dávať zmysel a strácal som sa vo vlastných myšlienkach. Každá veta, ktorú som kedy v škole vypotil bola minimálne 5krát prepísaná. Musím povedať, že strednú som absolvoval len vďaka môjmu bratovi Pavlovi, ktorý takmer všetky školské úlohy tohto druhu tvoril za mňa. stále mám pocit, že mu dĺžim strašne veľa. Zatiaľ, čo môj brat za mňa písal práce, u mňa voči písaniu rástla averzia. Pravdu povediac som však vždy pociťoval aj zahanbenie a menejcennosť, že nedokážem spraviť niečo, čo aj najsprostejší žiak v triede zvládol na štvorku. Človek, ktorý je v nejakom smere obmedzený sa buď zlomí, alebo skúsi nájsť seba samého a prejaví sa pomocou schopností ktoré má. Som presvedčený o jedinečnosti každého jedinca. Všetci sú výnimoční, ale väčšine ľudí vyhovuje žiť život priemerne, preto svoje skutočné schopnosti nehľadá, nepoužíva a nezdokonaľuje.
Na moje veľkú radosť, som ja svoju schopnosť objavil približne v rovnakom čase ako môj problém s písaním. Bolo ňou kreslenie. To bola vec, ktorá mi išla tak ako málokomu a dokázal som ju využiť v určitom životnom období na maximum. Aj keď som nemohol z tábora kam ma ako 10ročného rodičia poslali napísať ani jednoduchý list, vedel som im poslať približne 20 výkresov na ktorých bola zobrazená príroda a ľudia, ktorý so mnou v tábore boli. Vo veku 15 rokov som mal vyhraté všetky súťaže v kreslení, ktoré sa v štáte konali. Dokonca som mal v rodnom meste aj akúsi výstavu. Rôzny autori a vydavateľstvá ma kontaktovali aby som im kreslil ilustrácie do kníh a časopisov. Rodičia, brat a aj všetci známi vraveli, že mám dar od Boha, no pre mňa kreslenie vtedy bola len forma ako sa prejaviť a ako získať rešpekt a úctu. Na strednej som si ich nadobudol tým, že som kreslil návrhy na tetovania pre najväčších grázlov, týmto spôsobom som si získaval aj slabších, lebo žiadny môj kamarát sa nemusel obávať napadnutia aspoň pokiaľ sám niekoho nevyprovokoval. Stredná škola sa tak pre mňa stala vďaka kresleniu zdrojom nemalých finančných ziskov a množstva kamarátov. Samozrejme, že brat mal 50% percentný podiel na mojich ziskoch. Tak to už býva keď niekto dokáže to čo vy nie.
Po skončení strednej školy ma rovnako ako mojich rovesníkov našla otázka „čo ďalej?“. Všetci známi ma presviedčali aby som sa dal na umeleckú dráhu a spravil kariéru umelca. Zo začiatku ma tá predstava lákala, kreslenie mi išlo samo od seba a dalo sa na tom dobre zarábať. No po tom, čo som si pozrel kresby a maľby rôznych umelcov súčasných aj minulých som pochopil, koľko námahy by ma stálo dostať sa na vrchol.
A keďže v tomto veku som chcel byť buď bohatý alebo slávny najlepšie oboje, vybral som si preto na prekvapenie mnohých ľudí architektúru. Navrhovanie budov mi totiž prišlo jednoduchšie ako súperiť v kreslení s ľuďmi, ktorí sú už mŕtvi, alebo je pre nich kreslenie vášeň, kým pre mňa to bol v tom čase len prostriedok. Vedel som, že v architektúre nemusím byť taký dobrý aby som sa dokázal uživiť. Ďalšia výhoda architektúry, bola postavená na mojej nechuti počúvať kritiku a o architektov si otiera hubu menej ľudí ako o umelcov. Mne už totiž po 4 rokoch kreslenia išlo na nervy čítať kritikov ako vysvetľujú, čo som sa snažil ktorým obrazom povedať, v čom mám ešte nedostatky ,ako moja psychika vplýva na moje obrazy a podobné sprostosti
Čo sa týka školských výsledkov ,bol výber vysokej školy správny. Nebolo tam treba toľko písať a keď to aj na niektorom predmete nutné bolo tak som sa dohodol s profesorom, že mu dám radšej o nejakú prácu viac, alebo som to vyriešil cez spolužiakov. Ja som pre nich robil školské projekty a oni pre mňa písali práce.
No po ľudskej stránke som práve na tejto škole začínal pociťovať určité odcudzenie sa od ostatných ľudí. Ľudia totiž väčšinou chcú víťaziť tak veľmi, až si nestihnú všímať nič iné okrem svojich vlastných cieľov, a v prípade, že im niekto alebo niečo stojí v ceste bez chvíľkového zaváhania a rozmýšľania, urobia všetko aby ten problém odstránili. Na škole som sa naučil veľa užitočných vecí ohľadom architektúry, ale to najpodstatnejšie a zároveň najdesivejšie, čo som sa tam naučil bolo neukazovať a ani nehovoriť ľuďom o svojich myšlienkach, nápadoch a názoroch, aspoň dovtedy, kým vám za tieto činnosti nedávajú nejakú protihodnotu. Len kým si svoje myšlienky nechávame pre sebe sme v bezpečí pred využitím a zneužitím inými. Pravda tieto názory mi v blízkej budúcnosti spôsobili nemalé pocity nešťastia a samoty a trvalo dosť dlho kým som pochopil aké môžu byť zradné.
Moje vzťahy s okolím išli dole vodou, zato kariéra v architektúre začala naberať na pomalom ,no správnym smerom zameranom, tempe. V druhom ročníku si môj talent všimol jeden s profesorov. Ponúkol mi prácu, stály príjem a oslobodenie od písomných úloh. Na oplátku chcel aby som mu pomáhal z jeho zákazkami. Ochotne som s tým súhlasil hoci už po našej prvej spoločnej zákazke mi bolo jasne ako to bude vyzerať. Ja spravím väčšinu práce a on zožne väčšinu peňazí a zásluh. V tomto prípade mi to však bolo jedno, mohol som robiť to, čo ma baví, dostával som za to peniaze a vyriešil sa tým môj problém s písomnými prácami.
Naša spolupráca, pokračovala aj po ukončení štúdia. Jediné, čo sa zmenilo bola výška mojej výplaty a množstvo práce. Výplata sa zdvojnásobila, množstvo práce sa zvýšilo na štvornásobok oproti školským časom. Neprekážalo mi to. Nemal som žiadnych priateľov, na bývanie a jedlo som mal peňazí viac ako dosť a práca aj keď jej bolo veľa, ma bavila. Horšie to chápala rodina. Nerozumeli prečo robím zo slávnym architektom, za tak málo peňazí. Snažili sa ma presvedčiť aby som, znova začal kresliť pre vydavateľstvá. Keby vedeli, ktoré návrhy a stavby toho architekta urobili známym a koľko z nich bolo mojich asi by ich aj porazilo. Hoci som si túto informáciu nechal pre seba, rodinné vzťahy začínali upadať. Telefonáty už boli zriedkavé, a chladnejšie ako doba ľadová. Stále ešte nerozumiem tomu, prečo sa rodina tak veľmi snažila riadiť môj život keď ja som bol spokojný a oni mali dosť vlastných problémov na to aby sa zaoberali ešte aj mojimi. Možno v puberte by som s nimi aj súhlasil s ohľadom na tie peniaze, ale časom som dospel k pohľadu na život, v ktorom peniaze nehrali prím. Viac ma tešila dobre odvedená práca ako suma za ktorú som prácu robil. Vzťahy z rodinou ma mrzeli, ale nechcel som stratiť sám seba a tak som to nechal tak. Po dvoch rokoch sme si nevolali už ani na Vianoce .Takto som prišiel o posledných ľudí, s ktorými som si rozumel. Môj spoločenský, život sa pre mňa stal spomienkou. Na šťastie sa spolu s ním nevytratili aj moje pracovné výkony. Myslím, že to bolo z toho istého dôvodu ako som začal kresliť, keď som bol v detskom tábore. Snažil som sa vyjadriť svoje pocity a nálady pomocou architektúry. No na rozdiel od minulosti sa teraz kritici do mojich prác nestarali a neanalyzovali ma. Svojím spôsobom to možno boli moje najlepšie časy, hoci som bol sám a nebavil som sa s nikým ani len o počasí. Keď teraz pred koncom rekapitulujem život zisťujem, že ani neviem správne rozsúdiť, či niektoré významné veci ktoré sa mne a iným ľuďom v živote stali boli pre mňa zlé alebo dobré.
Z týchto významných životných udalostí sa mne stali dve v priebehu 3 rokov. Prvá bola tragická smrť profesora. Lietadlo v ktorom letel sa zrútilo. Zo začiatku som mal strach, čo so mnou bude. Hľadať prácu pre mňa bolo neuveriteľne ťažké, za posledných pár rokov bol profesor jediný človek s ktorým som komunikoval dlhšie ako 5 minút. A moje komunikačné schopnosti boli takpovediac nulové. Na pohovoroch by som vyzeral ako neandertálec. Mohol by som na nich rozprávať o mojej viac ako skvelej praxi, lenže na všetkom dôležitom bolo profesorovo meno a podpis a tak som ju vlastne nemal čím dokázať. Päť mesiacov som takto dumal,snažil sa nájsť nejaké riešenie a preklínal život. A potom mi zrazu život ukázal svoju vlastnosť hopsalky. Profesor totiž nebol len taká nenažratá sviňa, ako som si myslel ja. Spomenul ma ako svojho asistenta jednému zo svojich najväčších zákazníkov. Tento zákazník ma po 6 mesiacoch od profesorovej smrti kontaktoval a ponúkol mi platovo aj kariérne výhodné pracovné miesto. Je ťažké písať tieto riadky bez akejsi pýchy ale, za pol roka som sa v tejto práci vypracoval do pozície v ktorej som mal pod sebou dvadsať ľudí a zarábal som viac ako tých dvadsať ľudí do kopy. Keď nerátam podpis na pracovnej zmluve nemusel som v tejto práci napísať ani čiarku. Ak som sa aj v architektúre nestal bohom aspoň malým bôžikom určite. Hneď som o svojom úspechu informoval rodinu. Zmena ich správania bola očakávaná, ale aj tak ma potešila. Dôvod pre ktorý sa správanie rodiny zmenilo bol jasný. Peniaze majú moc nad ľuďmi, aspoň nad tými, ktorý sú o ich moci presvedčení a moja rodina o ich dôležitosti rozhodne presvedčená bola. Mal som na to iný názor, ale nevnucoval som im ho. Bol som šťastný, že som dosiahol čo som chcel. Robil som prácu, ktorá ma bavila a bol som v nej dobrý, mohol som pomôcť rodine a dopriať trocha šťastia aj im. Bolo to ako rozprávka a presne tak dlho to aj trvalo. Približne rok po mojom vzostupe, mi na jednej pracovnej porade zazvonil telefón. Rozhovor bol stručný, informácia desivá, môj život rozbitý. Rodičia a brat mali haváriu. Mama a otec boli mŕtvi na mieste, brat to prežil s ťažkými poraneniami a ležal v nemocnici. Ich havária bola zároveň aj mojou. Zrazu som nedokázal pracovať, auto na ktorom havarovali som im kúpil ja. Mal som z toho depresie, rozum mi síce hovoril, že to nie je moja chyba, ale ja som mu odmietal veriť. Mesiac po ich pohrebe som v práci dal výpoveď. Všetci kolegovia sa ma snažili, presvedčiť aby som to nerobil, aby som si zobral len platené voľno a keď smútok prejde vrátil sa späť. No pre mňa bol s architektúrou definitívny koniec. Po výpovedi, sa môj stav vôbec nezlepšil. Psychológov som sponzorovať vôbec netúžil, mal som k nim odpor ešte z puberty, pripomínali mi totiž kritikov. Radšej som si zvolil samoliečbu, ktorá spočívala v hltaní antidepresív, šňupaní koksu a pití alkoholu. Dávky som si predpisoval sám a rozhodne som na sebe nešetril. Peňazí som mal dosť, pred tou nehodou som nepil ani nešňupal a na to, koľko som zarábal, som žil tak skromne, že by sa odo mňa mohol učiť aj Diogenés. Po smrti rodičov sa môj životný štýl rapídne zmenil, za tri mesiace som na tieto „lieky“ minul približne 70 000. Žiaľbohu môj liečebný postup nezabral, alebo lepšie povedané zabral opačným smerom. Po štyroch mesiacoch sa zo mňa stalo synonymum depresie. Keby som takto pokračoval, asi by som bol do pol roka mŕtvi, ale vyzerá to ako by život alebo Boh chceli vyťažiť z ľudí maximum emócií a je im úplne jedno, či sú tie emócie pozitívne alebo negatívne. V jeden večer mojej „liečby ”, som v akomsi bare stretol opilca, ktorý mi pripomenul, niekoho na koho som zabudol, môjho brata. Vlastne som naňho nezabudol, len som si ho radšej nechcel pamätať. Vinil som sa zo smrti rodičov a vo svojom duševnom stave som od neho očakával nenávisť. Ale pri krátkom rozhovore s neznámym ožranom ma zrazu osvietilo. Brat predsa nemusí zo smrti rodičov viniť mňa.. Auto v ktorom havarovali som im síce kúpil ja no šoféroval ho on. Navyše kým rodičia zomreli, on prežil. „Určite tiež, prežíva, alebo prežíval strašné výčitky svedomia“, myslel som si. Rozhodol som sa pre návrat domov, aby sme si to vysvetlili. V najhoršom prípade bude zo smrti rodičov viniť tiež mňa, a ja sa vrátim naspať k tomuto životu, ktorý aj tak nemá dlhú budúcnosť. Mesiac som sa vo svojom byte dával do kopy, snažil sa zdravo stravovať a trocha cvičiť aby som pred bratom nevyzeral ako sfetovaný bezdomovec a keď sa môj výzor a psychika dostali na prijateľnú úroveň, vyrazil som za ním. Cestou som pociťoval hroznú nervozitu, ale zvýtanie bolo príjemne smutné. Ako by každý človek zo štipkou zdravého rozumu mohol očakávať, brat zo smrti rodičov vinil seba. Nevedel pochopiť prečo som sa za to vinil ja. Dôvody ktoré nám bránili v rozhovore na pohrebe aj po ňom sme mali na vlas rovnaké. Obaja sme si mysleli, že ho ten druhý nenávidí. Po tom, čo sme si všetko vyjasnili a odpustili sme si navzájom veci s ktorých sme sa vlastne ani neobviňovali som sa rozhodol, že moju návštevu predĺžim. Keďže náš dom sa vďaka mojim finančným dotáciám z úspešnejšej a radostnejšej minulosti stal menšou vilou, mohol som ostať bývať s bratom a pritom sme jeden druhému nerušili súkromie. Aby som si vrátil trochu radosti do života, začal som znova kresliť. Teraz však už len sám pre seba. Myslím, že to bolo moje druhé pokojné obdobie, peňazí sme s bratom mali stále dosť, nič nám nechýbalo a nemal som sa načo sťažovať. Brat však po čase začal hundrať, na moje kreslenie. Snažil sa ma presvedčiť aby som tie kresby a maľby niekam predával, no to bola vec o ktorej som ja nechcel ani počuť. Časom ma jeho prehováranie, začalo trochu unavovať a rozhodol som sa odísť. A dodatočne si uvedomujem, aká veľká chyba bola, že som to nespravil. Do budúcnosti som však nevidel. Čo som však vtedy uvidel bolo a aj ostane to najkrajšie na svete, tomto aj hociktorom inom ak ešte dáky existuje
. Dva dni pred mojím plánovaným odchodom sme spolu s bratom išli do neďalekého mesta nakupovať. Ja som išiel do maliarskych potrieb a brat šiel kúpiť potraviny. Keď som si v obchode vybral všetky veci, ktoré som potreboval vybral som sa k pokladni. Za pokladňou bol niekto ako nikto iný . Práve teraz som sa v liste dostal k tomu, čo som na jeho začiatku hovoril o slovách a emóciách. Nedokážem opísať pocity, ktorý ma vtedy prepadli. Viem len že, mi všetky veci ktoré som držal popadli z rúk a nič som nevnímal. Z toho tranzu ma prebral len jej hlas keď mi pomáhala spadnuté veci zbierať. Oslovila ma mojím krstným menom, čo bol pre mňa ďalší šok. Chvalabohu som sa už ako tak mohol kontrolovať, a tak som sa jej vedel spýtať odkiaľ ma pozná. Vysvitlo, že chodila na tú istú strednú školu ako ja. Bola o tri ročníky nižšie. A keď mi vysvetlila, ako sme sa zoznámili rozpamätal som sa na ňu aj ja.
Ako som vravel na strednej som sa vďaka návrhom tetovaní, stal prakticky nedotknuteľný. Tiež som vedel niekomu vybaviť riadnu nakladačku ak sa mi zachcelo a rovnako ako som bitku vedel vybaviť som jej vedel aj zabrániť. A aj keď som sa o hádky a bitky ostatných študentov staral len málokedy, občas som niekomu pomohol. Jedným z ľudí ktorým som v tom čase pomohol bola aj táto dievčina.
Keď som raz odchádzal zo školy , zbadal som na ulici približne 15 ročné plačúce dievča ako si rýchlo zbiera zo zeme knižky, a ostatné školské pomôcky. V duchu mi pripomenula jašteričku, ktorú naháňa niečo nebezpečné. Už ani neviem prečo, asi z ľútosti alebo zo sympatie som sa zohol a začal som jej pomáhať zbierať veci porozhadzované po zemi. Až keď sme mali všetko pozbierané a poukladané na kope, zbadali sme, že ich nemá do čoho dať, jej batoh bol kompletne roztrhaný. Nekontrolovateľne sa roztriasla a začala plakať ešte viac. Stále dokola opakovala, že ju rodičia zabijú. Ich rodina na tom nebola finančne veľmi dobre a ako vtedy sama priznala jej otec nebude brať žiadne rozumné dôvody pre stratu batohu do úvahy. Bolo mi jej ľúto, ale zároveň som sa ponáhľal za kamarátmi a bratom do krčmy. Vyriešil som preto problém najjednoduchšie ako som vedel. Dal som jej môj batoh. Mal som v ňom síce svoje knihy a bol chlapčenský, takže jej musel byť veľmi veľký a ťažký, ale ona od úžasu úplne skamenela. Sľubovala mi jeho, čo najskorší návrat. Musel som sa nad jej sľubom pousmiať a vysvetliť je ako to bude prebiehať. Z môjho uhľa pohľadu, patril ten batoh už jej aj so všetkými vecami ktoré som v ňom mal. Všetko čo som zaň chcel boli mená, alebo aspoň opis ľudí ktorý jej ublížili. Za päť minút som mal všetky informácie, ktoré som potreboval. Ešte som ju odprevadil domov, a pripomenul aby vinu za poškodený batoh a veci hodila nejakým rozumným spôsobom na mňa, dal som jej peniaze aby si mohla kúpiť nové knihy a zošity a potom sme sa rozlúčili. Zo študentmi ktorý, jej ublížili som to vybavil ešte v ten večer. Chvíľu som rozmýšľal, či od nich budem chcieť peniaze alebo im vybavím poriadnu nakladačku. Peniaze som mal a tak dostali bitku spolu s upozornením, že ak sa jašterici ešte raz niečo stane tak ďalšia bitka bude oveľa horšia. Večer som doma zistil, že okrem školských vecí som v taške mal aj návrhy na tetovania, no keď som jej ho dával povedal som jej, že obsah môjho bývalého batohu patrí jej a tak som to neriešil. Potom som jaštericu, ešte niekoľkokrát stretol v škole a párkrát som sa jej prihovoril, aby ľudia vedeli, že je to moja známa a dali jej pokoj.
Na vysokej škole mi táto príhoda vyfučala úplne z hlavy spolu s ďalšími. No keď mi ju pripomenula celá scéna predo mnou znova ožila, a ja som sa zasmial nad svojím správaním v tých časoch. Veľmi ma však potešilo to, čo mi povedala o mojich dávnych kresbách. Všetky do jednej si odložila, a vraj keď jej bolo smutne alebo sa cítila sama vždy si ich prezerala. Najviac sa jej vraj páčila, kresba troch anjelov s ktorých jeden leží mŕtvi na zemi a zvyšný dvaja nad ním plačú. Pamätal som si naň, bol to návrh pre chlapíka ktorého po 8 rokoch pustili z basy. Prečo si želal takýto motív som sa nikdy nedozvedel.
Hneď ako sme prestali spomínať, pozval som ju von. Ani sám neviem ako som sa na to odhodlal asi to bol druh reflexu, ktorý som dovtedy nepoznal. O jej súčasnom živote som nevedel vôbec nič, no rozhodne som sa o ňom chcel dozvedieť, čo najviac. Chvíľu z pozvania vyzerala zaskočená, ale potom sa usmiala a súhlasila. To bol začiatok cesty do pekla po nebeskej ceste.
Na dohodnutý deň sme sa stretli a začali sme spolu najzaujímavejšie a najúprimnejšie rozhovory, ktoré som kedy s niekým viedol. Bavili sme sa úplne o všetkom. Asi bude pravda, že zaujímavosť rozhovoru je podmienená, veľkosťou sympatií ktoré k sebe, hovoriaci pociťujú, ale pri tomto človeku s ktorým by som sa dokázal baviť o papierovom obrúsku celé dni, som pociťoval niečo oveľa viac ako sympatie. Bolo to ako keby som prvýkrát v živote stretol niekoho dokonalého. Nemyslím tým , že by nemala žiadne chyby a všetko vedela. No ju jej chyby na rozdiel od iných ľudí dopĺňali a robili lepším človekom. Naše rozhovory sa stávali, čoraz osobnejšie až sa z nich nakoniec stali iné osobné veci. Za pár mesiacov, sme sa jeden o druhom dozvedeli všetko. Aj keď slovo „všetko“ nie je celkom výstižné. No v každom prípade sa tento človek pre mňa všetkým stal a doplnil môj život takým spôsobom o akom som ani nesníval. Dokázala ma dokonca presvedčiť aby som znovu začal kresliť aj pre iných. Na rozdiel od brata na to nešla cez peniaze a slávu. Nachytala ma na radosť. Vysvetlila mi aká je hlúposť nespraviť radosť z pohľadu na kresbu, len pretože ma štvú kritici. Kritici boli pre ňu ľudia, ktorý si všímajú detaily no krásu celku nikdy nepochopia. Vďaka nej som znovu začal s kreslením. Teraz však už nie pre rešpekt a úctu, ale pre dobrý pocit, môj a ostatných ľudí. A treba uznať, že to naozaj bol skvelý pocit kresliť pre radosť. No to najneuveriteľnejšie, čo dokázala bolo, že ma naučila písať aspoň trochu zrozumiteľnejšie. Išla na to jednoducho. Hneď ako som jej povedal o svojom probléme s písaním, chcela odo mňa aby som napísal niečo o predchádzajúcej schôdzke a doniesol na nasledujúcu. Najskôr chcela len slovo, neskôr vetu a nakoniec som jej vedel napísať aj pár strán. Na stretávkach sme potom tieto moje „práce“ chvíľu preberali Bol to zázrak. Nepísal som síce romány a ani gramatika nebola ktovie aká, ale mohol som si písať denník, čo bola činnosť s ktorou som hneď začal. Jašterica mi pomohla v sebe znovu objaviť pocity a schopnosti na ktoré som ja sám vďaka príbuzným a spolužiakom na vysokej už zabudol.
Jej vlastný život pritom tiež nebol ľahký. Po dokončení strednej školy išla na vysokú školu. Učila sa síce dobre, no v treťom ročníku sa zaľúbila a ako sa to už zaľúbeným dievčatám zvykne stávať, otehotnela. Jej chlapec o dieťati nechcel nič počuť a keďže to bol syn vplyvných rodičov, vybavil si, aby jej nemusel platiť výživné na dieťa a jej vybavil vyhadzov zo školy. Od tej doby, sa o seba a dieťa starala sama. Často prežívali z ruky do úst a miesto kde bývali sa dalo nazvať bytom iba s vypätím všetkej fantázie. Napriek tomu sa jej podarilo uchovať si dobrú náladu, pozitívny pohľad na svet a život. A čo bolo najzázračnejšie podarilo sa jej vrátiť ich aj mne.
Vedel som, že tento človek je výnimočný a preto hneď ako sa naskytol vhodný okamih som ju požiadal o ruku. Nebudem už zbytočne trápiť pero a papier, opisovaním niečoho, čo ani nedokážem. Čas ktorý som si vyhradil, na sprítomnenie šťastia, bolesti a dôvodov, ktoré ma vedú k takémuto koncu sa aj tak kráti. Len chcem ešte napísať, že bolo úžasné žiť s ňou a malým Peťom. Kúpil, som nám trom menší dom pri pláži. Ja som kreslil, ona naďalej ostala predávať v maliarskych potrebách a malý Peťo chodil do školy. Peňazí sme mali veľa, no vlastne sme ich všetci brali len ako taký malý plus, ktorý by nám aj tak nechýbal. Veľa sme sa všetci traja spolu rozprávali, smiali a tešili zo života. Veril som, že toto je moja odmena, za všetok čas, ktorý som trávil sám, za všetok smútok po strate rodičov a výčitky svedomia, ktoré ma vtedy trápili. No veril som klamstvu. Jedného dňa pred naším domom zastalo policajné auto s ktorého vystúpil asi tridsaťpäť ročný policajt a rozkopal svojimi slovami moju vieru v krásny, radostný a užitočný život. Oznámil mi, že moja žena a dieťa boli zastrelené, pri krádeži auta.
Jašterica si v ten deň zobrala moje auto, zastavila sa po Peťa v škole a potom v obchode. Pred obchodom ju a malého Peťa zastrelili. Podľa svedkov, do nej ten chlap strelil, keď chcela s kabelky vytiahnuť kľúče od auta a dať mu ich. Vraj sa pri tom usmievala. Až do konca verila v dobrotu. Potom čo do nej strelil, chlap spanikáril a v panike zastrelil aj malého.
Nemám už, čo napísať, 8 mesiacov som sa snažil z toho dostať. Sústrediť sa na to pekné čo ma o živote naučila ona. No nejde to. Žiadne náboženstvo, žiadny človek ani žiadny môj skutok ma nedokáže potešiť a drogy a alkohol som už ani neskúšal. Ak by som ich skúšal bol by som mŕtvi už oveľa skôr. Aj keď ja vlastne som mŕtvi už dávno. Som mŕtvi osem mesiacov a som v pekle. Len tu behám ako také strašidlo v dome v ktorom bývam znovu s bratom. Brat sa správa ku mne pekne, ale asi aj on už vidí môj blízky koniec.
Začal som tým ako nenávidím písanie a ako veľmi ťažko sa mi v škole písalo. Môj názor naň bol zmenený a písať som sa aspoň ako tak naučil. No tento list som písal naozaj s posledných síl a nešťastný, aspoňže to bolo bez nenávisti. Už som taký unavený, že nedokážem nenávidieť ani milovať. Dokonca nedokážem nenávidieť ani človeka, ktorý ich zabil. Kľudne si môže nechať to auto , jazdiť na ňom, tešiť sa zo života, smiať sa a rozprávať sa s niekým koho má rád. Ja to už nedokážem. Posledná vec, ktorú ešte dokážem spraviť, zbadáte, aspoň dúfam.“,
Poručík dočítal. Bol smutný, znechutený, začudovaný a unavený aspoň tak, ako pisateľ listu. Muža poznal, stretol ho iba raz a to vtedy keď mu oznamoval smrť jeho ženy a jeho nevlastného syna. Výraz, ktorý sa vtedy mužovi objavil na tvári, ho bude mátať do smrti. Je možné, že mu vtedy riadne šiblo. Okolnosti samovraždy a vlastne aj celý list tomu nasvedčovalo. Muža našli pri písacom stole s nohami vo vandli a ceruzkou v ruke. Vo vandli bol v určitej výške umiestnený elektrický drôt. Nad vandľom bola umiestnená, ďalšia nádoba z ktorej, do vandľa odkvapkávala voda. Vypočítali, že aby sa voda dostala do výšky kábla musela by tam z druhej nádoby odkvapkávať 3 hodiny. List samotný bol napísaný guličkovým perom, úhľadným písmom a bol riadne divný. Už samotná dĺžka bola neuveriteľná. Poručík, už čítal zopár samovražedných listov a deväťdesiat percent z nich bolo na dva riadky, tento bol oproti nim biografia. Navyše pod listom bola nakreslená malá jašterica ako si naháňa chvost a v kruhu ktorý takto vytvárala bolo číslo 55.Táto časť bola ešte celkom pochopiteľná,jeho manželka a nevlastný syn boli zastrelený piateho piaty a volal ju jašterica. Aj tak síce nechápal načo to tam pred smrťou kreslil, ale oproti ostatným veciam to bolo celkom normálne. List bol napísaný na veľkom výkrese. A na druhej strane výkresu, bol kresba, ktorá sa spomínala v liste. Poručík videl aj originál, ktorý našli v šuflíku písacieho stola. Toto bola prerábka a pôsobila dokonale stiesňujúco. Kým na originály plačúci anjeli vytvárali dojem, tichej trpiacej lásky na druhej verzii vyzerali ako vyhnanci z raja. Mali špinavé rúcha a výrazy ich tváre boli také zúfalé, že aj postava na Munchovom “Zúfalstve“ oproti nim vyzerala veselo. Prostredie bolo tiež iné. Stromy, kvety, tráva všetko bolo na prerábke zvädnuté. Jediné, čo sa na kresbe nezmenilo bol mŕtvi anjel, ten vyzeral stále rovnako a hádam aj o niečo krajšie. Celé to bol divné, vyzeralo to ako by bol chlapík úplný cvok. Ale aj tak mu na tom niečo vadilo. Hnevala ho tá posledná veta v liste. Čo to do pekla majú zbadať, mŕtvi bol možno blázon, ale určite nie až taký aby si myslel,že sa bude dať prehliadnuť jeho mŕtvola za písacím stolom. Možno muž hovoril o smrti tú zbadá raz každý to bol fakt, ale prečo v to človek ktorý napísal takýto list dúfa nevedel.
Poručík sa postavil a zapálil si cigaretu, bol smutný. Muž v liste písal, že mu rozkopal život. Vedel, že za smrť jeho manželky a syna nemôže, ale aj tak sa nemohol ubrániť, pocitu viny. Pomaly podišiel k oknu a pozrel na zasnežené mesto. Rozmýšľal o ubližovaní a o tom ako človek dokáže druhému ublížiť aj keď si to ani najmenej neželá. V tom začul na dvere zaklopanie.Do dverí vošiel mladý policajt. „Pán poručík povedali ste nám, že ak ohľadom toho listu na niečo prídeme máme Vám to ohlásiť. Nuž mňa napadlo nebrať to číslo v jašterici za dátum ale ako šifru. No a jedna z najjednoduchších šifier je zakódovať správu tak, že význam správy dostanete ak vyberiete iba slová z istým poradovým číslom. Povedzme že máte správu v ktorej je sto slov a kód by bol dva, správny význam správy by bol poskladaný z každého druhého slova. Chcem Vám povedať, že ak v tomto liste vyberiete iba slova s poradovým číslom 55 tak dostanete toto. Poručík chvíľu hľadel na kúsok papiera, ktorý mu policajt podával. Potom ticho povedal „ideme do toho bytu“.
Po príchode do bytu našli,všetky potrebné dôkazy na mieste opísanom na papieri, ktorý mu doniesol mladý policajt. Boli v dvoch krabiciach na jednej z nich bolo napísané „NEPOUŽITELNE. Na druhý deň ráno stáli pred domom, ktorý teraz patril už Pavlovi. Zazvonili a keď Pavol otvoril dvere nepovedali nič a podali mu do ruky malý papierik na ktorom bolo len pár krátkych viet:
„Nemusel si ich zabíjať ,nemusel si zabíjať nikoho. Pokiaľ ti išlo o peniaze ,bol by som ti som ti ochotný za hociktorý z tých životov platiť celý môj život. Ak ti išlo o niečo iné stačilo povedať, boli sme predsa bratia, pomohol by som ti. V prípade, že sa, ti nejakým spôsobom podarilo toto rozlúštiť, uži si ,ale nikdy nezabudni čo ťa to stálo. Podľa môjho názoru si viac stratil ako získal.
Keby na to prišla, polícia nebuď smutný. Ty si bol pre seba aj tak hodný len tých peňazí.“
Dôkazy proti tebe sú v jaštericinom starom byte.
Pavla zobrali hneď do vyšetrovacej väzby. Na základe dôkazov, ktoré proti nemu mali, bolo viac ako iste, že dostane trest smrti.

Poručík sa vrátil do kancelárie. Bol spokojný, prípad bol vyriešený, vlastne ho vyriešil mŕtvi ilustrátor. Napriek tomu mu niečo stále vŕtalo v hlave. V liste ilustrátor spomínal, že písanie mu nikdy nešlo a aj keď mu manželka schopnosť písať určite zdokonalila, poručík nevedel pochopiť ako niekto za tri hodiny dokáže napísať taký dlhý list a ešte doňho aj zakódovať potrebné informácie na odhalenie vraha. Podišiel k stolu a ešte raz sa pozrel na list. Potom ho otočil na druhú stranu. Kresba pôsobila depresívne a ponuro priam strašidelne. Poručík síce nebol znalcom, ale vedel, že obraz ma hodnotu niekoľko tisíc ak nie desiatok tisícov. Ako tak hľadel na mŕtveho anjela, ktorý paradoxne jediný z kresby vzbudzoval akúsi tichú spokojnosť, osvietilo ho. Muž pred svojou smrťou vôbec nepísal. Kreslil tento obraz. List bol určite napísaný dávnejšie predtým. Človek ako on by nikdy nestrácal svoje posledné chvíle, činnosťou, ktorou aj tak nedokázal vyjadriť všetky svoje pocity. Tato kresba pravdepodobne oveľa lepšie vystihovala jeho stav. Samotu, smútok, nešťastie a vieru v milosrdnú smrť, ktorá ako bezsenný spánok ukončí navždy všetko trápenie. Poručík pocítil veľkú sympatiu k mužovi a zároveň aj ľútosť nad tým ako ľahko tí šikovnejší a citlivejší môžu zmiznúť len pre to, že neschopný a bezcitný si ich nedokážu vážiť a mať radi.